Slovník "E"

Slovník "E"

31. 08. 2004 08:00

Ekloga

Z gréckeho ekloge - výber. Každá jednotlivá báseň je v rukopisoch označená názvom ekloga, to znamená vybraná báseň. Známe sú najmä v súvislosti s bukolickou poéziou.

Elegické distichon!

Z gréckeho stichos - riadok, verš a di - dvoj. Je to dvojverš, ktorý v časomiere pozostáva z hexametra a pentametra. V antickej poézii sa používal v elégii (lyrike pôvodne s filozofickým, ľúbostným, satirickým, neskôr už len so smútočným, melancholickým obsahom). Básnici museli prísne dodržiavať normu, lebo inak by sa narušil celkový charakter verša. Často ho používal napríklad rímsky básnik Ovidius (Umenie milovať). Veľmi náročný je preklad veršov písaných elegickým distichonom z latinčiny do slovenčiny aj preto, že každý druhý verš sa musí končiť jednoslabičným slovom. Ovídiove básne majstrovsky preložili Vojtech Mihálik a Viliam Turčány. V slovenčine elegickým distichonom písali najmä básnici z obdobia klasicizmu, Ján Kollár použil elegické distichon v predspeve k Slávy dcére, Ján Hollý vo svojich Žalospevoch.

Epické divadlo

Brechtovo epické divadlo má diváka vychovávať, poúčať, viesť k premýšľaniu, nielen vyvolávať pocity. Nemá pôsobiť na city, ale na rozum a mravy. Ide o tzv. „scudzovací efekt“ alebo v origináli „Verfremdunbseffekt“, V-efekt. Aby dosiahol V-efekt, herec musí zabudnúť na všetky prostriedky, ktoré sa naučil, aby prinútil obecenstvo stotožniť sa s postavou, ktorú hrá. Ak nechce dostať do tranzu obecenstvo, nesmie sa dostať do tranzu ani on sám. Jeho svaly musia byť voľné, jeho spôsob reči musí byť zbavený všetkej preduchovnenosti, monotónnosti. Prednosť dáva príbehu, ktorý jej na javisku často prerušovaný výkladom, komentovaním rozprávača alebo jednotlivých postáv. Aby divákov odpútal od prežívania deja, využíva songy a neobvyklé inscenačné techniky (film, titulky, avizujúce obsah výstupu alebo deja, prestavovanie scény pred očami diváka.) Striedanie voľného verša a rytmizovanej prózy, ľudového jazyka s orientálnou obradnosťou vytvára spolu s dôsledným rozprávaním na scéne zaujímavú experimentálnu hru. Brecht preto v najkritickejšom bode hru vždy prerušil, vsunul tam pesničku - song alebo rozprávača. A pretože rozprávač, rozprávanie je hlavným znakom epiky, ide o epické divadlo.

Epigram

Slovo je odvodené z gréckeho epigrama - nápis. Patrí medzi lyrické žánre, má stručne a duchaplne vyjadriť nejakú životnú pravdu. Obyčajne ide o satirickú báseň s výraznou pointou na konci. Keďže je rozsahom obmedzená, musí v nej autor nahustiť veľa myšlienok. Epigram charakterizoval v starovekej poézii mŕtveho, preto mohol byť oslavnou alebo kritickou básňou. Nachádza sa na náhrobných kameňoch ako epitaf (pôvodne to bol epigram). Charakteristika mŕtveho bola vždy presná a výstižná. Stavba textu sa zakladá na ostrom kontraste: začiatok vzbudí pozornosť čitateľa, jeho očakávanie, druhú časť tvorí riešenie. Práve preto sa epigramy vyjadrovali dvojverším. Dnešná podoba epigramu sa vyvinula v rímskej poézii. Vtedy sa stal tento žáner vhodnou básnickou formou pre politickú satiru. V slovenskej literatúre ho s obľubou pestovali viacerí básnici - J.I. Bajza, J. Záborský, J. Jesenský a iní. Zo súčasníkov píše epigramy napr. T. Janovic a ďalší humoristi.

Epika

Je jedným z troch základných literárnych druhov, popri lyrike a dráme. Prevláda v nej časová následnosť, postupnosť deja. V epickom literárnom diele autor hovorí o osudoch ľudí prostredníctvom rozprávača. Na vytváraní umeleckých obrazov sa v epike podieľa aj tematické a kompozičné členenie textu na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Prvým epickým žánrom bol epos. Nasledovala éra románu a ostatných prozaických žánrov. V minulosti epika využívala aj rozličné podoby verša. Charakteristickým znakom epiky je predstavivosť autora, vyjadrená v texte, rozlet fantázie a vytváranie fiktívneho sveta ako literárneho obrazu reálneho sveta. Zobrazované udalosti sa už odohrali a dielo je ich umeleckým záznamom. Dnešná epika často stráca tradičnú epickosť - využíva aj iné formy zobrazenia. Nie každé dielo charakterizuje lineárna výstavba, príbeh nemusí byť silnou stránkou epiky, viac do nej vstupujú opisy a reflexie. Odepizovanie epiky sa začalo už koncom 19. storočia v dielach impresionistov (O. Wilde) a pokračovalo románmi M. Prousta a J. Joycea. Súčasná epika sa vyznačuje prelínaním mnohých, často aj neliterárnych žánrov.

Epištola

V gréčtine „epistole“ znamená list. Epištola ako lyrický žáner uprednostňuje reflexiu - úvahu. Adresovaná je nejakej známej alebo vymyslenej (fiktívnej) osobe. Za zakladateľa tohto žánru sa pokladá rímsky básnik Ovidius, ktorý písal epištoly počas svojho vyhnanstva na území Rumunska pri Čiernom mori. Známe sú pod názvom Epistulae ex Ponto - Listy od Čierneho mora. List môže byť formou výstavby prozaického diela, čo sa využíva v epištolárnych románoch. Epištola ako žáner sa naďalej vyskytuje v poézii. Zo svetovej literatúry sú známe listy Tatiany Oneginovi, s epištolami sa stretávame aj v tvorbe Vajanského, Krasku a iných. Veľkú umeleckú hodnotu majú Rúfusove Štyri epištoly k ľuďom.

Epos

Je základný veršovaný žáner epiky. Medzi jeho najvšeobecnejšie znaky patrí veľký rozsah, bohatý, doširoka rozvetvený dej a výrazná podoba hlavných hrdinov. V priebehu literárneho vývinu sa vytvorilo niekoľko podôb eposu: epos hrdinský, historický, idylický, komický, zvierací, duchovný a moderný. Medzi najstaršie známe eposy patrí sumersko - akkadský epos o Gilgamešovi z 9. tisícročia pred n.l. Najznámejšími európskymi hrdinskými eposmi starého veku sú tzv homérske eposy Ílias a Odysseia. Na Slovensku písal historické eposy J. Hollý (Svätopluk).

Na starogrécke homérske eposy nadviazal rímsky hrdinský epos, ktorého najvýznamnejším reprezentantom bola Vergiliova Eneida z 1. storočia pred n. l. Stredovekú veľkú veršovanú epiku reprezentoval stredoveký hrdinský a rytiersky epos. Vo francúzskej stredovekej literatúre hrdinský epos predstavuje Alexandreis, ďalej cyklus básní známych pod spoločným názvom chanson de geste (piesne o hrdinských činoch), ktoré sa viažu na postavu kráľa Karola Veľkého. Najznámejšou z nich je Pieseň o Rolandovi. V nemeckej literatúre hrdinský epos predstavuje Pieseň o Nibelungoch z 12. storočia, v španielskej Pieseň o Cidovi, v ruskej Slovo o pluku Igorovom. Hrdinský epos, ktorý sa opieral o skutočné historické udalosti, vystriedal rytiersky epos. Ten odrážal nielen stredoveké ideály hrdinstva ako čestnosť, statočnosť v boji, vernosť pánovi, ale aj lásku - napríklad Tristana a Izoldy. Reakciou na hrdinský epos bol neskôr idylický epos (napr. Goetheho Herman a Dorothea), zvierací epos, duchovný epos (Miltonov Stratený raj) a napokon moderný epos, ktorý predstavujú veľké básnické skladby od čias romantizmu. Medzi najznámejšie diela tohto druhu patrí Byronova Childe Haroldova púť, Mickiewiczov Pán Tadeáš, Puškinov Eugen Onegin, Máchov Máj, Bottova Smrť Jánošíkova, Sládkovičov Detvan a iné. Básnickú podobu majú s eposom spoločnú aj Hviezdoslavove diela Hájnikova žena, Ežo Vlkolínsky, Gábor Vlkolínsky.

Esej

Je druh vecnej prózy, úvaha, ktorá využíva aj umelecké prostriedky. Je duchaplne, živo a niekedy vtipne napísaný útvar na vedeckú tému alebo o aktuálnej otázke kultúrneho či literárneho života, v ktorom autor uplatňuje svoj osobný postoj. Tento žáner má v literatúre bohaté tradície. V dnešnom význame sa rozšíril najmä na základe diela francúzskeho autora M. Montaigna, ktorý v roku 1580 vydal knihu pod názvom Eseje. Už tento autor zdôrazňoval, že esej má mať subjektívny ráz. Hodnotu esejí značne ovplyvňuje literárna norma doby, v ktorej vznikajú. Autor v nich môže použiť všetky prostriedky umeleckého štýlu. Obyčajne používa esejista britký, ostrý štýl, v ktorom nechýba obraznosť, expresívne slová. Existuje aj esejistický román. Na Slovensku písali eseje mnohí autori, no najznámejšie sú eseje Alexandra Matušku. Autormi esejí sú napríklad J. Števček, S. Šmatlák, P. Plutko, R. Chmel, E. Farkašová, P. Valček a ďalší autori.

Exemplum

Latinské pomenovanie exemplum v slovenčine znamená príklad, ukážka, vzor, výstraha. Je to literárny žáner stredovekej drobnej epiky, ktorý poznala už staroveká orientálna a antická literatúra. V starovekom Grécku boli exemplá súčasťou reči na súde. V stredoveku nadobudli novú podobu a funkciu, ale tematicky čerpali stále aj z orientálnych a antických zdrojov. Pôvodne sa za exemplá považovali rozmanité rozprávania, príbehy, výroky, myšlienky a podobne, ktoré vysvetľovali literárne dielo. Neskôr sa takto označoval samostatný literárny žáner, ktorý slúžil na vysvetlenie nejakej mravnej zásady alebo teologickej poučky. Mohlo to byť obšírnejšie alebo len strohé vyrozprávanie príbehu – používali sa rozličné žánre - báje, bájky, povesti, podobenstvá, legendy, rozprávky, poviedky, anekdoty a pod. Exemplá tematicky čerpali z rozličných literárnych prameňov – z biblie, orientálnej, antickej i stredovekej náboženskej, historickej, mravoučnej i zábavnej literatúry, z náučných diel o prírode, z ľudových rozprávok, ale aj autorských osobných zážitkov a spomienok. Známymi príkladmi exempiel sú už napríklad Ezopove bájky zo 6. storočia pred n. l., Pamätihodné výroky a činy od Valeria Maxima z 1. storočia n. l., Poučenie pre duchovných od Petra Alfonsa z 12. storočia alebo Zlatá legenda od Jakuba de Voragine z 13. storočia. Vyznačovali sa prevažne svetským obsahom, ich hlavným cieľom však bola náboženská a mravná výchova, preto sa k nim pripájal morálny alebo duchovný alegorický výklad príbehu. Vrcholné obdobie vo vývine exempiel nastalo v 13. a 14. storočí, keď v latinčine vychádzali celé zbierky. Veľmi známe boli napríklad Mravoučné príbehy Róberta Holcota, Abeceda poviedok Arnolda z Lüttichu či Rímske príbehy (Skutky Rimanov - Gesta Romanorum). V slovenskej literárnej tradícii sa často uplatňovali diela Jakuba de Voragine Legenda svätých alebo Zlatá legenda, zo starších Ezopove bájky. Veľa motívov exempiel nájdeme adaptované aj v slovenských ľudových rozprávkach. Napríklad rozprávka O troch grošoch veľmi pripomína exemplum O kováčovi Focovi zo zbierky Gesta Romanorum. V 17. a 18. storočí sa v súvislosti s popularitou kázne ako dôležitého prozaického útvaru znova zvýšil záujem o exemplá, vznikali nové témy, niektoré sa pretvárali. Samostatné zbierky vyšli najmä v Nemecku a mali ľudovýchovnú funkciu. Koncom 18. storočia však exemplá ako samostatný literárny žáner definitívne ustúpili a do dnešnej doby sa používajú len okrajovo pri niektorých rečníckych útvaroch. „Exemplárne príklady“ v rozličných situáciách však poznáme a učíme sa z nich stále.

Existencializmus

Existencializmus vyrástol z autentického životného pocitu, ktorým žila a dozrievala celá jedna generácia v rokoch druhej svetovej vojny a po nej. Filozofický smer, ktorý vychádzal z názorov dánskeho mysliteľa Sörena Kierkegaarda, jeho pesimistického pohľadu na svet a tragickej psychológie človeka. Kierkegaardovo učenie ovplyvnilo nemeckú filozofickú školu v medzivojnovom období - Jaspersa, Heideggera a ďalších. Existencializmus si všíma človeka oddelene od objektívnych spoločenských podmienok, zaoberá sa človekom v jeho existencii (tzv. bytí v sebe). Propaguje absolútnu slobodu osobnosti, ktorá vraj nemá v tomto svete žiadnu oporu, istotu a preto má obrátiť pozornosť len k sebe samému, lebo jedinou istotou mu je jeho vlastná existencia. Existencialisti prichádzali až k presvedčeniu, že človek nemá nikde svoj domov, že je do tohto sveta „vyvrhnutý“ a pociťuje voči nemu pocit absurdnosti, nudy a úzkosti. Z francúzskych filozofov vynikol v existencializme najmä Jean - Paul Sartre, jeho žena spisovateľka Simone de Beauvouir, Albert Camus a ďalší. Niektorí existencialisti prichádzali cez pohľad do svojho vnútra k citu ľudskej solidarity a k humanizmu. (Už Sartre tvrdil, že existencializmus je humanizmus.)

Sartrov existencializmus
Podľa Sartrovej základnej tézy človek je bytosť, ktorá sa utvára nepretržite. V tomto procese má nezameniteľnú úlohu sloboda - sloboda ako základný rozmer ľudského bytia. Zároveň je to základ všetkých hodnôt. Existencializmus je teda celistvým hodnotovým systémom, v ktorom je hlavným kritériom respektíve slobodné rozhodovanie, slobodná voľba. Sartrov variant existencializmu má tiež hlboké korene v tradícii francúzskeho humanistického myslenia, ktoré predstavovali Montaigne, Descartes, Pascal. (V prednáške Existencializmus je humanizmus sa Sartre viackrát odvoláva na Descarta.) Sartre zároveň zdôrazňuje nutnosť angažovanosti - v zmysle osobnostného, sebatvorivého činu človeka. Existenciálny človek si uvedomuje smrť ako nutný koniec, z toho vyplývajú jeho pocity úzkosti, osamelosti, dočasnosti. Najdôležitejšia je preňho slobodná vôľa. Zo svojho tragického osudu sa vykupuje tým, že sa v kritických situáciách rozhoduje slobodne, na základe vlastnej vôle. Ale musí byť pripravený niesť za svoje rozhodnutia následky. Je teda „odsúdený k slobode“.
Aj v literatúre Sartre nekompromisne podriaďuje hľadiská estetické hľadiskám spoločenským. Nijaké umenie pre umenie, naopak, literatúra a umenie je podľa neho boj za pozitívny ideál. Tvorca umeleckého diela môže bojovať za lepšiu spoločnosť a pritom nemusí klamať seba samého. Sartre je dôsledný: jeho pojem slobody znamená zodpovednosť umelca a každého človeka pred celým ľudstvom.

Experimentálna literatúra

Je spoločné označenie pre literárne diela alebo smery, ktoré sa zámerne odkláňajú od tradičných literárnych foriem, aby preskúmali nové formálne a obsahové možnosti literárnej výpovede. Termínom experimentálna literatúra sa po prvá raz zaoberala nemecká romantika (Novalis, Schlegel). V manifeste Emila Zolu Experimentálny román (1880) sa definuje ako postup „od známeho k neznámemu“, autor má byť provokujúcim pozorovateľom a experimentátorom. Zola sa v tomto smere inšpiroval lekárskym dielom C. Bernarda, sociológiou A. Comta a teóriou prostredia H. Taina.


Expresívnosť

Z latinského expressio - výraz. Táto štylistická kategória sa prejavuje v zosilnení subjektívneho aspektu v reči. Prostredníctvom nej sa narúšajú jazykové a tematické konvencie, používajú sa šokujúce, silné, ba aj tabuizované výrazy. Výrazy s expresívnym zafarbením majú zvýšenú intenzitu v pôsobení na čitateľa. Niekedy ju spôsobuje vhodne použité obrazné pomenovanie, inokedy zvukomalebné slovo. Expresívne výrazy sa vyskytujú v lyrických a dramatických textoch, ale tiež v próze - v epických dielach. Poetika niektorých autorov sa buduje na expresivite výrazu - napríklad J.C. Hronského, D. Chrobáka, F. Švantnera, F. Hečka, V. Šikulu a ďalších.
Príklady - z románu Františka Hečka Červené víno: Vtom vystrekne z hĺbky vysoký a bolestný Markov plač. Urbana schytí na krídla. Pištia tam ešte tri Kristínine húsence, no ostatné ležia zašliapnuté v pogniavenej tráve.

Expresionizmus

Je umelecký smer, ktorý vznikol ako reakcia na estetiku naturalizmu ešte pred prvou svetovou vojnou v Nemecku. Prejavil sa najskôr vo výtvarnom umení (Edward Munch - Výkrik), potom v literatúre i v hudbe. Pre expresionizmus v literatúre je príznačná nechuť k imitácii, opakovaniu, podľa tézy: „Svet tu je. Bolo by nezmyselné ho opakovať.“ Jeho charakteristickými znakmi sú: kontrastnosť, tragizmus, pesimizmus, citovosť, napätie, kŕč, irónia, hyperbola, fragmentárnosť a pod. Expresionisti chcú oslobodiť umelca od materializmu - veria, že všetko sa skladá z dvoch pólov: hmoty a ducha, to pre nich zároveň predstavuje večný zápas dobra so zlom. V životnom pocite človeka znamená pocit prázdnoty, zúfalstva a bolesti z toho, že nedokáže zachrániť spoločnosť pred jej rozkladom. Keďže expressio znamená výraz, expresionizmus je tiež umením výrazu. Používa silné kontrasty, je drsný, ale tiež subjektívny a používa prvky lyriky. Expresionisti veria, že duch, idea, láska môže zmeniť spoločnosť. Medzi najznámejších nemeckých expresionistov patrili J.R. Becher, B. Brecht, F. Werfel. V našej literatúre ho nachádzame po prvej svetovej vojne v prózach Ivana Horvátha, Jána Hrušovského, Mila Urbana, Gejzu Vámoša a ďalších. Expresionizmus zasiahol aj slovenskú lyrizovanú prózu 30. a 40. rokov - prózu Františka Švantnera, Dobroslava Chrobáka, Margity Figuli, Jozefa Cígera Hronského a iných. V hudbe sa prejavil v dielach E. Suchoňa, J. Cikkera. Vo výtvarnom umení - podobne ako v literatúre - vytvárajú motívy expresionizmu špecifický národný ráz spolu s folklórnymi, impresionistickými a lyrizujúcimi motívmi (napr. V. Hložník, M. Benka. M. Bazovský).

Živé vysielanie
??:??

Televízia