Slovník "K"

Slovník "K"

31. 08. 2004 08:45

Kódex, iluminácia

V ranom stredoveku vznikali knihy v kláštorných a kapitulských pisárňach (skriptóriách) a s pisármi spolupracovali na výzdobe kníh maliari - iluminátori, ktorí zhotovovali maľované iniciály a obrázky. V tejto dobe knihy postupne stratili podobu zvitkov (s výnimkou niektorých hebrejských kníh) a dostali podobu kódexov – teda kníh v dnešnom zmysle. Nastúpil zväzok pergamenových listov vnútorne členený na vrstvy, zviazaný do koženej alebo inej väzby. Vrstva sa skladala z niekoľkých do seba vložených dvojstrán, ktorých mladšou podobou je arch. Vzhľadom na to, že knihy boli v tejto dobe veľmi vzácne, na väzbe a výzdobe sa nešetrilo. Často to bývala nákladná zlatnícka práca, zdobená plastikami, drahokamami a pod. Písacím nástrojom bolo brko alebo rákosové pero a atrament z dubienok alebo zelenej skalice. Papier ako materiál na písanie kníh sa v Európe používal od 11. storočia, keď ho priniesli Arabi. V tomto období sa zmenila aj ilustrácia – od antickej podoby k dobovému umeleckému remeslu, menej sa znázorňovali postavy, kresby mali abstraktnejšiu – ornamentálnu podobu. Knižná kultúra sa ďalej menila (perokresby, kolorovanie, obrazy, kreslené iniciály, drobné obrázky – miniatúry) v súvislosti s dobovými výtvarnými štýlmi – renesancia, gotika, atď. Prevratnou zmenou prešli podoby knihy – písmo i grafické techniky v súvislosti s nástupom novoveku, ktorý sa spája tiež s vynálezom kníhtlače Gutenbergom v roku 1450.

Komédia

Popri tragédii a činohre je základným dramatickým žánrom, ktorého podstatným účinkom je komický účinok na diváka Výraz pochádza z gréckeho komodia; komos – veselý sprievod, oide – spev, pieseň. Komédia má vyvolať smiech; pôsobenie tohto žánru definoval už Aristoteles: „Smiešna je totiž akási chyba a zvrátenosť, ktorá však nespôsobuje ani bolesť, ani škodu, ako napríklad smiešna maska je čosi smiešne a neforemné, ale nepôsobí bolesť“. Podstatnou črtou komického účinku musí byť skutočnosť, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť a šikovnosť. Komickosť môže mať rozličné obmeny. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, hovorí sa o charakterovej, resp. situačnej komike. Komédia vznikla v antickom Grécku z osláv boha Dionýza. Oproti tragédii komédia predstavovala každodennosť. Jej prvým významným autorom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vyvinula hra nazývaná fraška. Vrchol dosiahla v 17. a 18. storočí v dielach Moliéra a Goldoniho. Tento žáner prežíval renesanciu v 19. a 20. storočí, najúspešnejšími autormi komédií boli Gogoľ, Wilde, Shaw. V slovenskej literatúre patria k predstaviteľom tohto žánru Chalúpka, Záborský, Palárik, Stodola, Solovič a iní.

Pozri aj heslo Veselohra

Kronika, anály, letopis:

Slovo anály vzniklo z latinského annales, ktoré má pôvod v slove annus (rok). Objavovali sa od 5. storočia n. l. vo veľkonočných tabuľkách (cirkevnej pomôcke na určovanie dátumu Veľkej noci v určitom roku) a boli vypracované na veľa rokov dopredu. Do voľných riadkov vedľa dátumov sa ku každému roku pripisovali drobné poznámky o najdôležitejších udalostiach. Záznamy boli veľmi stručné (v tabuľkách ani veľa miesta nebolo) a nasledovali chronologicky za sebou. Časom sa anály od veľkonočných tabuliek oddelili a viedli sa samostatne.
Kronika je stredovekým epickým žánrom. Na rozdiel od análov máva už v niektorých častiach textu podobu literárneho diela, tie sa striedajú s jednoduchým vymenovávaním faktov. Kronika rozpráva o historických udalostiach dlhšieho časového úseku, autor je len čiastočne súčasníkom udalostí, o ktorých píše. Kompozičné spracovanie kroník nie je jednotné, niekedy nepopisuje udalosti presne podľa rokov, v ktorých sa odohrali. Autor píše text podľa svojho zámeru, ak je to potrebné, vracia sa späť k starším udalostiam. V kronikách sa prejavuje aj autorova osobnosť, nie sú také anonymné ako anály. Kroniky boli hlavným žánrom prác dejepiscov v stredoveku, písali ich najčastejšie mnísi v kláštoroch. Stredoveké kroniky sa spravidla začínali opisovaním svetových dejín od narodenia Krista. Neskôr sa popri „svetových“ kronikách objavil nový typ – národné kroniky. Existovali aj ďalšie typy kroník, ktoré sa venovali dejinám menších teritórií, neskôr biskupstiev, kláštorov alebo miest. Z národných kroník sú známe napríklad po latinsky napísaná Kosmasova kronika česká z prvej polovice 12. storočia (Chronica Boëmorum), zo 14. storočia veršovaná Dalimilova kronika. Najznámejšie uhorské kroniky sú Anonymova kronika z 12. storočia a kronika Šimona z Kézy z 13. storočia. Popri termíne kronika sa niekedy používa aj termín letopis, ktorý pochádza z ruských literárnych dejín – najznámejší je Nestorov letopis z 12. storočia. Termín kronika ako názov literárneho diela použil Peter Jilemnický. Jeho román Kronika je založený na kronikárskom rozprávaní očitého svedka udalostí z obdobia Slovenského národného povstania.

Živé vysielanie
??:??

Televízia