Slovník "R"

Slovník "R"

31. 08. 2004 10:15

Realizmus

Literárny realizmus vznikol veľmi skoro z romantizmu ako kvalitatívne nová umelecká metóda (1. polovica 19. storočia). Realistická metóda sa vyznačuje úsilím verne, pravdivo zobraziť spoločenské pomery a súčasne prehĺbiť psychologickú analýzu. Odmieta spoločenskú konvenčnosť, kvetnatý štýl. Vrcholným zjavom literárneho realizmu vo francúzskej próze prvej polovice 19. storočia je Honoré de Balzac. Známe je tvrdenie, že Balzac vytvoril svet, Stendhal len hrdinov. Pre Balzaca je prvoradý obraz sveta a funkciou románovej postavy je vytvárať ho. U Stendhala ide o „zrkadlenie“ tohto sveta vo vedomí románovej postavy. Za realistický zážitok považuje Stendhal nielen čo vidí a počuje, ale aj celý svoj svet - predstavy a city. Pravdivosť, historická konkrétnosť a typické charaktery v typických okolnostiach - to sú základné princípy realistickej umeleckej metódy.
V 19. storočí sa zároveň rodí kritický realizmus - keď sa prehlbuje priepasť a vyostrujú sa rozpory medzi svetom práce a svetom peňazí, rastú sociálne problémy. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov kritického realizmu patria vo francúzskej literatúre Stendhal, Balzac, Flaubert, Zola, Maupassant, v anglosaskej Dickens, Twain, v ruskej Gogoľ, Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij, Čechov. V slovenskej literárnej tvorbe predstavujú prvú vlnu kritického realizmu Hviezdoslav, Vajanský, Vansová, Šoltésová, Kukučín. V druhej vlne - Timrava, Tajovský, Podjavorinská, Čajak, Jesenský, Jégé a ďalší.

Socialistický realizmus

Názov literárneho smeru vychádza z latinského socialis - spoločenský a realis - skutočný. Stal sa oficiálnou tézou 1. zjazdu sovietskych spisovateľov v roku 1934 o „vedúcej“ literárnej a umeleckej metóde, garantovanej sovietskym štátom a komunistickou stranou, ktorá má v tvorbe odrážať skúsenosť robotníckej triedy a socialistického človeka, aktuálne pracovné úspechy, ale aj ideologicky preddefinovaný obraz politických prevratov na predpokladanej vývinovej línii od kapitalizmu k socializmu. Išlo napríklad o také udalosti ako boli v Sovietskom zväze Veľká októbrová socialistická revolúcia, v Československu Február 1948, združstevňovanie poľnohospodárstva, znárodnenie priemyslu a pod. Formálne sa za počiatok uplatňovania metódy socialistického realizmu stanovili roky 1906 - 1907, keď Maxim Gorkij písal román Matka. Viacerí autori sa bránili používať tento ideologicky zdeformovaný pojem a nahrádzali ho výrazmi ako „tendenčný realizmus“ (Majakovskij), „monumentálny realizmus“ (Alexej Tolstoj), alebo „sociálny realizmus“ (Lunačarskij), čím sa dostávali do konfliktu s oficiálnou ideológiou. Základným kritériom pri posudzovaní literárneho diela z hľadiska socialistického realizmu bol požadovaný historický optimizmus, historický materializmus, triedna a stranícka teória poznania, model kladného hrdinu. Okrem sovietskych autorov, medzi ktorých patrili napr. A. A. Fadejev, M. A. Šolochov a ďalší, sa v tomto literárnom smere vynikli českí autori S.K. Neumann, I. Olbracht, M. Majerová, J. Wolker, V. Nezval, Z. Nejedlý, J. Fučík. Rozvoj slovenského socialistického realizmu je spätý s činnosťou DAV-u, s tvorbou P. Jilemnického, L. Novomeského, F. Kráľa, J. Poničana, V. Clementisa, A. Urxa a D. Okáliho.

Realizmus v slovenskej literatúre

Literárny proces na Slovensku sa v osemdesiatych rokoch 19. storočia podstatne odlišuje od predchádzajúceho desaťročia. Jednou príčinou bola generačná výmena - v sedemdesiatych rokoch umiera väčšina štúrovských básnikov, ktorí písali v duchu romantizmu a nastupuje mladá generácia s novými umeleckými postupmi a estetickými ideálmi v literatúre a druhou spoločenské zmeny, keď politický život nemaďarských národov v Uhorsku (slovenského národa) bol hlboko poznačený dôsledkami tzv. rakúsko-maďarského vyrovnania a násilnou premenou mnohonárodnej krajiny na jednonárodnú a jednorečovú. Pre slovenskú literatúru z toho vyplynuli úlohy: byť aj v čase národnostného útlaku reprezentantom národa, národnej kultúry a nástrojom národnooslobodzovacieho zápasu a zároveň vytvoriť taký nový systém vyjadrovacích umeleckých prostriedkov, aby čo najlepšie zodpovedal poslaniu literatúry v tom období. Básnici túžili rozšíriť tematické hranice svojej tvorby, domáce vzory ich obmedzovali, rozšírili tiež register básnických foriem (od sylabického štúrovského verša k sylabotonickej organizácii verša), atď. Významnými činmi v novom realistickom duchu bola napríklad Vajanského zbierka Tatry a more, Hviezdoslavova Hájnikova žena, Kukučínove prózy. Ku generácii mladých autorov patrili okrem Hviezdoslava, Kukučína a Vajanského aj Vansová a Šoltésová. Táto generácia si musela riešiť svoj vzťah k predchádzajúcej literárnej tvorbe i k otázkam súčasného sociálno-spoločenského vývinu. Tematicky sa presúva pozornosť od historických tém k súčasnej problematike, k dokumentárnemu, čiže „pravdivému“ slovesnému zobrazovaniu, „živému“ prejavu, tak aby jazyk literárneho diela bol adekvátny zobrazovanému materiálu. Týmto smerovaním sa stotožnili s novým európskym literárnym smerom - realizmom. V slovenskom variante realizmu však stále zostávalo vnútorné protirečenie, ktoré súviselo s vedomím historickej zodpovednosti, ideovým odkazom „otcov“, s národnými ideálmi. Druhú fázu slovenského realizmu signalizoval nástup mladšej generácie, ktorú reprezentovala tvorba Tajovského, Timravy a predvojnová tvorba Jégého a Jesenského. Pre týchto autorov bola príznačná demokratickejšia koncepcia národného života, ktorá sa prejavovala zdôrazňovaním sociálnych problémov a tiež kritickejším obrazom slovenskej spoločnosti. Okrem toho mladá generácia - najmä v poézii - sa už zaujímala aj o citové a myšlienkové krízy moderného človeka, vyvolávané stratou ideálov a nádejí príznačných pre nové historické obdobie.

Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500 - 1650)

Obdobie, v ktorom sa formovala slovenská renesančná a humanistická literatúra bolo veľmi búrlivé. Stupňoval sa sociálny útlak, územie Uhorska plienili Turci aj žoldnierske vojská, ktoré proti Turkom posielali habsburskí panovníci. Spoločenské zmeny, ktoré ovplyvňovala tiež reformácia, šíriaca sa z Nemecka, vyvolali vznik niekoľkých druhov literárnej tvorby. Občianska a tiež politická problematika sa odráža najmä v humanistickej poézii Martina Rakovského, Jána Filického a Jakuba Jakobea (písanej po latinsky), ale tiež v slovenských historických piesňach. Tie mali väčšinou, rovnako ako ako ľúbostná poézia anonymných autorov. Známymi autormi historických piesní sú len Martin Bošňák a Matúš Roškovec a ich najčastejšou témou boli protiturecké vojny. Osobitnou kapitolou renesančnej tvorby bola duchovná lyrika (Ján Silván, Juraj Tranovský, Eliáš Láni). Epigramy písali Ján Bocatius a Ján Filický, náukovú spisbu reprezentuje Vavrinec Benedikt z Nedožier, drámu (komédie) dvaja autori: Pavel Kyrmezer a Juraj Tesák - Mošovský.

Rétorika

Náuka o rečníctve a rečníckom umení. Učí ako koncipovať a prednášať prejav tak, aby bol pre poslucháča zaujímavý, príťažlivý a presvedčivý. Rétorika si všíma vnútornú - obsahovú stavbu prejavu aj jeho jazykovo - kompozičnú stránku, no nemenej pozornosti venuje spôsobu prednesu. Ako osobitná disciplína sa rétorika vyčlenila z filozofie (sofistiky), rozvíjala sa v starovekom Grécku a Ríme. Tam vznikli aj základné diela o rečníckom umení - Aristotelova Rétorika. V Grécku tzv. logografi zostavovali prejavy a reči na objednávku. (Pravdivosť faktov vtedy nepovažovali za takú dôležitú ako formu prejavu.) Medzi najvýznamnejších gréckych rečníkov patril Demosthénes (384 - 322 pred n.l.), najväčším rímskym rečníkom bol Cicero (106 - 43 pred n.l.) Postupne sa rétorika prestala rozvíjať samostatne, stala sa súčasťou štylistiky. V súčasnosti opäť dochádza k renesancii rétoriky ako samostatnej vedy. Súvisí to s narastaním významu živého hovoreného slova na verejnosti. Moderná rétorika kladie veľký dôraz na jazykové i mimojazykové prostriedky (mimika, intonácia, gestá, ilustrácie pomocou rekvizít a pod).

Román

Je žáner veľkej epiky, najznámejší a najpopulárnejší žáner súčasnej prózy, ktorý sa vyznačuje pestrosťou, veľkou variabilitou kompozície a štýlu.
Pôvod termínu „román“ je v stredovekom Francúzsku, kde sa ním označovali spočiatku akékoľvek slovesné diela napísané ľudovým jazykom (linqua romana), teda nie po latinsky. V 13. - 15. storočí sa názvom román označovali veršované epické útvary, tzv. rytierske romány. Medzi základné vlastnosti románu patria: zobrazovanie človeka v komplikovaných a spletitých spoločenských situáciách, výskyt viacerých postáv a zložitých vzťahov medzi nimi, vyostrenie konfliktov medzi postavami, atď. Román je istým spôsobom ojedinelým žánrom, lebo stojí mimo všeobecných kritérií, mimo zákonitostí epiky. Vie všetko prijímať zo štýlových vrstiev jazyka, absorbuje akýkoľvek iný žáner krásnej i vecnej literatúry, preberá aj prvky ostatných literárnych druhov. V súvislosti s románom sa hovorí o troch kategóriách, ktoré ovplyvňujú jeho celkovú podobu: dej - príbeh, postavy - medzi nimi má osobitné miesto rozprávač a prostredie, kde sa dej odohráva. Román v čistej forme reprezentuje celoživotné dielo H. De Balzaca, L.N. Tolstého a F.M. Dostojevského. V západoeurópskej literatúre 20. storočia vznikol názor, že románová tvorba už neposkytuje dosť možností vytvoriť pravdivý obraz človeka a jeho duševného sveta. Preto vzniká snaha vytvoriť typ novej epiky. Jedným z takýchto pokusov je „nový román“ alebo „antiromán“. Je postavený na negácii základných vlastností klasického románu balzacovského typu - odmieta ucelený dej a epického hrdinu. Svoju poetiku buduje na zachytení záchvevov ľudskej psychiky a namiesto deja uprednostňuje akýsi „antidej“, resp. útržky deja.

Romantizmus

Európske duchovné hnutie, ktoré vzniklo začiatkom 19. storočia sa najčastejšie definuje ako reakcia citu proti prehnanému „rozumárstvu“ osvietenstva 18. storočia. Stendhal chápe romantizmus ako najpravdivejšie umenie doby, tak ako ním bola kedysi renesancia alebo klasicizmus. Romantická stránka jeho tvorby spočíva v tom, že v prvom pláne zdanlivo figuruje citový svet románovej postavy. Jeho hrdinovia stoja v romanticky osudovom konflikte so svetom, ktorý nezodpovedá ich predstavám. Neunikajú však z neho romanticky, zostávajú v ňom a pokúšajú sa dospieť k svojmu ideálu. Podľa A. Matušku „ romantik sa ponára do svojho vnútra a zahľadený do jeho iracionality nachodí ju aj vo vonkajšom svete; vedie ho túžba, sen, obraznosť, schopnosť vnútorného zraku; realista má naproti tomu oči otvorené na vonkajší svet, opiera sa o empirickú skúsenosť; prvý cíti a zrie, druhý sa díva a vidí; prvý inklinuje k hudbe, druhý je plastik, maliar.“ Francúzsky romantizmus preslávil najmä Victor Hugo, anglický lord Byron, maďarský Sándor Petöfi, český K.H. Mácha. Významným poľským romantickým básnikom bol Adam Mickiewicz. Najrevolučnejším nemeckým romantikom bol Heinrich Heine, ruský romantizmus reprezentoval najmä Alexander Puškin. Slovenský literárny romantizmus reprezentuje spisovateľská generácia, ktorá sa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia sformovala okolo osobnosti Ľudovíta Štúra. Vrchol dosiahol v dielach Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu a Jána Kalinčiaka.

Rozprávka

Po báji patrí k najstarším epickým útvarom. Tematicky čerpá z neskutočného vymysleného sveta. Pretože rozprávky sa vyvíjali ako ústny literárny útvar, vyznačuje sa viacerými charakteristickými jazykovými a kompozičnými osobitosťami. Rozprávky rozlišujeme na ľudové a umelé. Ľudové rozprávky tematicky delíme na: fantastické, démonické, rozprávky o zvieratách, ľudové legendy, realistické a satirické rozprávky. Najstaršie z nich sú fantastické, démonické a rozprávky o zvieratách. Medzi najznámejšie súbory ľudových rozprávok patrí orientálny súbor Tisíc a jedna noc. V protiklade k iným zbierkam rozprávok nie je určený deťom, ale dospelým, pre mnohých rozprávkarov bol však veľkou inšpiráciou. Na Slovensku najviac vstúpila do povedomia Dobšinského zbierka rozprávok Prostonárodné slovenské povesti. Na ľudové rozprávky v mnohom jazykovo, tematicky i kompozične nadviazala aj umelá rozprávka. Prvým predstaviteľom bol Ezop v starovekom Grécku. Mnohé z umelých rozprávok však spracúvajú originálne námety. Často mávajú hlboký sociálny podtón (Andersen: Dievčatko so zápalkami) Zo svetových spisovateľov - rozprávkarov sú najznámejšími Andersen, Wilde, Tolstoj, bratia Grimmovci, Puškin, Perrault, Němcová a iní. Z jazykového hľadiska je pre rozprávky príznačné kanonizovanie určitých prvkov, ktoré nadobúdajú charakter ustálených formúl. Charakteristické sú najmä začiatočné a koncové formuly: „Kde bolo, tam bolo...“, „A žijú dodnes, ak nepomreli“. Z kompozičných postupov je dôležitý kontrast: protikladné postavenie síl dobra a zla. Vyúsťuje do zrážky, konfliktu. Sily dobra napokon vždy zvíťazia nad zlom. Kým sa tak stane, musí sa situácia patrične vystupňovať. Vzniká gradácia, ktorá vo fantastickej rozprávke často býva trojstupňová. Hrdina musí svoj čin zopakovať trikrát, pričom namáhavosť činu sa stupňuje. V rozprávkach často vystupujú ľudia a bytosti s nadprirodzenými vlastnosťami a používajú magické predmety (prútik, prsteň, atď.).

Živé vysielanie
??:??

Televízia