Archív - zvoľte dátum

Moja diagnóza (Každý potrebuje svojho autistu)

Štvrtok 27.10.2016 19:45

Príbeh jednej diagnózy a cesty k jej uzdraveniu.

Načítava sa prehrávač...

Divákov privedieme k zamysleniu, čo by robili, ak by sa to stalo im... A čo by dokázali urobiť, aby sa im to vôbec nestalo... Prinesieme aktuálne poznatky, svetové trendy, osobnosti, novinky - pomocou príbehov pacientov a špičkových lekárov, ktorí ich liečia. A ukážeme, že aj rodina, priatelia, životný štýl a účasť okolia je dôležitá! „Každá firma potrebuje svojho autistu“ - človeka, ktorý za každých okolností miluje svoju prácu a je hrdý, že ju pre nich môže robiť. Tak znie odkaz Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom (SPOZA) - rodičovského občianskeho združenia, na čele s manželmi Štubňovcami, ktorá zastupuje záujmy dnes už dospelých detí s autizmom. Medzi nimi aj ich syna Miška, olympijského reprezentanta v cyklistike a upratovača v úrade a tiež jeho kamaráta Juraja, ktorý nadšene verejnosti o autizme prednáša. Svojim prejavom a úprimný rozprávaním o tom, čo autisti potrebujú zbližuje tieto dosť vzdialené póly spoločnosti. Integrácia autistu do pracovného pomeru je jedinečná liečba tohto ochorenia a treba na ňu najmä dobrú vôľu. V SPOSA sa mladí autisti pod odborný vedením liečia sociálnou rehabilitáciou - teda učia sa pracovať a existovať v spoločnosti „zdravých“, tak úspešne, že sa im už podarilo nájsť si zamestnanie a zvládať ho za pomoci svojich job-koučov v projekte „Autisti v práci“. Podozrenie, že majú autistické bábätko Štubňovcov veľmi neprekvapilo. Michal bol ich štvrtým dieťaťom a jeho správanie bolo už od prvých mesiacov naozaj iné. Ale stanovenie diagnózy, vraj bolo ničím oproti trápeniu rodičov, aký život synovi pripravia v spoločnosti, ktorá pred vyše 20-timi rokmi pre tieto deti nemala ani vzdelávací, či iný program. Štubňovci sa rozhodli, že ich syn nebude zatvorený doma v zadnej izbe a tak s pomocou rozličných rodičovských organizácií sa v priebehu rokov zapájali do rodiaceho sa systému vedenia autistov školákov, predškolákov a ich rodín. Ale čo s nimi, keď dospejú? Mladí autisti po škole zostávajú doma nevyužití, nepotrební, ich stav sa zhoršuje, upadajú do regresu a všetko čo štát do nich vložil sa tak stratí. Ukázalo sa, že vhodnou cestou bude nájsť spôsob, ako využiť ich schopnosti a pritom spoločnosť naučiť tolerovať ich inakosť. Napríklad v Silicon Walley si cenia ľudí s autizmom, zamestnávajú ich na testovanie a hľadanie chýb softwareových programov. Autisti sú svedomití, svoju obľúbenú činnosť milujú a neopúšťajú, neklamú neohovárajú, sú poctiví a úprimní - iní byť nevedia. Ruku na srdce, nechceli by ste mať takého kolegu? A taký je aj príbeh Juraja a Miša. Juraj, mladý dobre naladený chalan s prívlastkom vykosofunkčný autista, dokáže ohromne pútavo rozprávať o svojom živote s autizmom. Vzhľadom na svoju diagnózu je až neočakávane úprimný a emotívne hovorí, ako ho chápe či skôr nechápe okolie.