Divadelná recenzia: Postfaktótum

Reflexia a kritika

Divadelná recenzia: Postfaktótum

22. 05. 2018 20:33

Na festivale Nová dráma sme mohli vidieť aj inscenáciu Postfaktótum od tvorcov nezávislého divadla STOKA. Premiéru mala v decembri minulého roka. Karikuje prevažne jednostranné, idylické ponímanie súčasnosti s množstvom zreteľných protikladov, paradoxov labyrintu doby. V nasledujúcej recenzii Postfaktótum hodnotí Miro Zwiefelhofer. Číta Eva Kopecká:

Postfaktótum (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Inscenácia Postfaktótum divadla S.T.O.K.A možno čítať cez množstvo línií. Nakoniec dôraz na jedinečnosť interpretácie diela každým divákomje jedným z typických znakov tohto súboru a režiséra Blaha Uhlára. V tomto konktérnom príademlžno javiskový tvar čítať cez odkaz na novelu Charlesa Bukowského Factotum (1975), jej rovnomenné filmové spracovanie (2005, r. Bent Hamer), či viaceré hudobné motívy použité v inscenácii. Napríklad pieseň The „F" song z filmu Miloša Formana Taking off - 1971. Vety o neurčitých vzťahoch, prázdnych priestoroch a nejasných miestach a obrazoch môžete nájsť v popiskách k viacerým inscenáciám tohto súboru, ale aj jeho takmer rovnomenného predchodcu. V tomto prípade však akoby režisér Blaho Uhlár s hercami a spoluautormi, ktorými sú Michaela Halcinová, Lenka Libjaková, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný a Peter Tilajčík, jazyk, ako prostriedok na výmenu informácií nielen vyprázdnili a rozložili, ale miestami až popreli jeho existenciu. Nie je to prázdna forma, ani šum splývajúci s okolím. Na javisku je jednoducho univerzum, v ktorom jazyk neexistuje. Toto univerzum sa vytvorí v úvodnom výstupe. Dva páry sa spolu s čašníkom nachádzajú v luxusnej reštaurácii. Luster zavesený nad javiskom dotvára dojem honosnej reštaurácie. Páry sedia pri svojich stoloch, na jednomje aj tanier so špagetami, pri druhom si po čase začnú hostia snobsky vyberať z jedálneho lístka. V princípe sa tu však všetci zasekli. Ocitli sa na mieste, ktoré im ponúka všetko, no oni čakajú. Nevedia na čo, v princípe nevedia prečo, odkedy, ani dokedy. Nik im v ničom nebráni, no oni čakajú, akoby v časopriestorovej kapsule. Práve tento motív prostredia považujem za určujúci pre inscenáciu. Plynulé prechody medzi jednotlivými výstupmi a výrazné šaty Michaely Halcinovej a Lenky Libjakovej spoločne so spomínaným lustrom na inak prázdnej scéne nesú motív úvodného výstupu až do záveru inscenácie. Spomínaná plynulosť prechodov medzi výstupmi robí z Postfaktotum tvar, v ktorom sa stretáva autonómnosť výstupov s kompaktnosťou celku. Celkovo tak inscenácia pôsobí ako jeden výstup, podobne ako film natočený bez strihu na jeden záber.

Práve motív uväznenia, či stagnácie na jednom mieste považujem za jeden z najvýraznejších momentov. Henry Chinasky, hlavný hrdina spomínaného Bukowského románu je väčšinu príbehu ťažkým alkoholikom a životným stroskotancom. No nikdy nezostane stáť na mieste. Ak už nič iné, vždy má motiváciu aspoň sa opiť. V Postfaktotum aj tento pohyb zastal.

Miro Zwiefelhofer

Blaho Uhlár a kol.: Postfaktótum
Divadlo Stoka
SCÉNA Miriam Struhárová
KOSTÝMY Miriam Struhárová
VÝBER HUDBY Lenka Libjaková, Blaho Uhlár
RÉŽIA Blaho Uhlár
HRAJÚ Michaela Halcinová, Lenka Libjaková, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Peter Tilajčík.
PREMIÉRA 7. 12. 2017

Foto/Zdroj: Ctibor Bachratý

Živé vysielanie
??:??

Televízia