Rimania

10.9.2023

Necelých dvetisíc rokov predtým, ako Česi a Slováci na jedno storočie spojili svoje životy v jednom štáte, prežila krajina na hranici unikátny príbeh. Ako ukazujú archeologické nálezy, slovenská a moravská krajina sa v priebehu 1. storočia nášho letopočtu ocitla v tesnom susedstve najmocnejšieho starovekého štátu a jeho vyspelej civilizácie – Rímskej ríše.

Hranice medzi svetmi tu usadených germánskych kmeňov neboli nepriepustné. Zrejme sa jednalo o kmene Markomanov a Kvádov. Rimania ich nazývali aj barbarmi.

Archeologické nálezy svedčia o tom, že sem pravidelne prenikali rímski obchodníci a ich tovar, a to často z veľmi vzdialených oblastí Rímskej ríše.

Za vlády Marca Aurelia, v markomanských vojnách, od roku 166 Germáni napadali pohraničné rímske provincie a prenikali až do dnešného severného Talianska.

Zvrat nastal až v roku 171, kedy boli vytlačení spať za Dunaj. Marcus Aurelius zahájil protiofenzívu o rok neskôr, a Rimania na germánskom území bojovali až do roku 180. Vo finále, na území Markomanov a Kvádov bojovalo vojsko s počtom 40 tisíc mužov. Na južnej Morave budovali svoje tábory na terasách medzi riekami Dyje a Jihlava. Rimania budovali svoje tábory na oboch stranách Pálavy. Okrem toho najznámejšieho - v Mušove, vznikali tábory tiež pri dnešných Pribiciach a Charvátskej Novej Vsi.

Fotogaléria z epizódy

Veľkomoravská ríša

17.9.2023

Po zániku Rímskej ríše barbarské kmene blúdili kontinentom sem a tam, a Európa hľadala svoju novú identitu. Z východu – od riek Visla, Dneper a Bug – prúdili taktiež Slovania. Niekedy začiatkom 6. storočia sa slovanská vlna objavuje aj na našom území – na južnej Morave a juhu Slovenska. V prvej polovici 9.storočia vzniká ranný stredoveký štát, ktorý spojí územia na oboch stranách neskoršej štátnej hranice do jedného celku. Dodnes túto úchvatnú a veľmi drsnú dobu pripomínajú moravské a slovenské archeologické nálezy.

Naše putovanie začíname neďaleko Uhorského Hradišťa. V lokalite Modrá, kde pred časom vznikol veľkomoravský archeoskanzen, sme svedkami unikátneho hrobového nálezu. Náš sprievodca Luděk Galuška nás zavedie aj na ďalšie významné lokality v Uhorskom Hradišti a v Starom meste. Práve takzvaná Sadská výšina pri Starom Meste mohla byť srdcom celej rannej stredovekej ríše. Možno práve tu v hrobovom mieste odpočíva slávny vládca Svätopluk, rovnako ako arcibiskup Metod. Na Moravu prišiel na pozvanie kniežaťa Rastislava v roku 836 spolu s bratom Cyrilom. Vďaka nim si Slovania upevnili kresťanskú vieru a osvojili si písmo Hlaholiku.

Ďalšie z ranno-stredovekých veľkomiest v povodí rieky Moravy nájdeme v Mikulčiciach. Vedúca mikulčického areálu Gabriela Dreslerová nám predstaví toto veľkomoravské stredisko ako rozsiahly a sofistikovaný vodný hrad. Práve pri Mikulčiciach sa lávkou presunieme cez rieku Moravu na Slovensko, rovnako ako v 9. storočí, kedy oba brehy spájalo niekoľko mostov. Stále však ostaneme na historickom území Veľkej Moravy, o čom nás o presvedčí kostol v Kopčanoch.

Veľká Morava však siahala ďalej. Slovenský archeológ Matej Ruttkay nám porozpráva, čo sa dialo na dnešnom Slovensku a predstaví nám lokalitu Ducové – Kostolec. Priznáva, že odrývanie tajomstiev z čias veľkomoravskej ríše, sa podobá vzrušujúcej detektívke a že využívajú aj najnovšie vedecké disciplíny a metódy. Nedávno svoje ovocie priniesla genetika. Počas výskumu genetického fondu súčasného obyvateľstva Uhorskohradiska vyšlo najavo, že dodnes medzi miestnymi žijú priami potomkovia Veľkomoravanov. Je to tak trochu dôkaz toho, že Veľká Morava je stále s nami, aj keď jej politický zánik nastal už pred viac ako tisícročím.

Fotogaléria z epizódy

Hrady

24.9.2023

Na slovensko-českom pohraničí nájdeme desiatky stredovekých hradov a každý jeden z nich má svoj vlastný príbeh.

Štyri z nich, dva na českej a dva na slovenskej strane hraníc, navštívime s našim sprievodcom Mariánom. Odhalíme nielen ich históriu, ale aj ich tajomstvá, a dozvieme sa, čím dnes tieto bývalé prevažne strážne hrady žijú a kto sa o ne stará.

Chátrajúci gotický hrad Cimburk pri českom meste Koryčany začali v roku 1994 zachraňovať dobrovoľníci z občianskeho združenia Polypeje. Dnes sa tu pravidelne organizujú kultúrne akcie.

Pri našej návšteve hrad ožije rytiermi a Marián sa bude učiť šermiarskemu umeniu. Ktovie, ako si poradí v záverečnom rytierskom súboji.

Na slovenskej strane zavítame na hrad Uhrovec pri Bánovciach nad Bebravou, v ktorom už dvanásť rokov žije kastelán Pavel Pavlis. Jeho vnuk bude Mariána po hrade sprevádzať. Nevynechajú ani unikátnu románsku kaplnku so vzácnymi freskami.

Vlastníkom hradu Hukvaldy pri Frýdku-Místku bolo od 16. storočia až po znárodnenie v roku 1948 olomoucké biskupstvo. V minulosti na hrad často chodieval svetoznámy skladateľ Leoš Janáček, ktorý sa narodil v Hukvaldoch.

Teraz tieto historické priestory ožijú mušketiermi a Marián si spolu s deťmi vyskúša aké je to bojovať s ťažkými mečmi.

Posledným hradom, ktorý navštívime, bude Čachtický hrad. Marián v ňom prespí, pretože sa chce presvedčiť, či tu naozaj straší a či sa po hradbách túla Biela pani, ako o tom hovorí legenda. Najviac však tento hrad preslávila krvavá grófka Alžbeta Báthoryová.

Fotogaléria z epizódy

Pod hrozbou polmesiaca

1.10.2023

Rok 1663 sa do slovenských a českých dejín zapísal veľmi smutne. Po niekoľkých desaťročiach mieru opäť vypukla vojna s Turkami. Od Dunaja postupovali osmanskí vojaci a ich tatárski spojenci, aby ničili, drancovali a ľudí odvliekali do otroctva. Keď padla pevnosť Nové Zámky, strach zachvátil celú krajinu. A hrôzu mali pocítiť aj obyvatelia Moravy a Tešínskeho Sliezska. Že obyvateľov čaká ťažká skúška, veštil aj zázračný obraz Panny Márie v Dóme svätého Mikuláša v Trnave. Čierne slzy Bohorodičky boli znamením zlých časov.

Skúsenosť s Turkami malo obyvateľstvo dnešného Slovenska už pred viac ako sto rokmi. Keď sem teda Turci opäť vtrhli, ľudia vedeli, čo sa bude diať. V Novom Meste nad Váhom hľadali úkryty v spleti podzemných chodieb, inde mešťania zase toľko šťastia nemali. Napríklad, Hlohovec zažil obliehanie a potom aj krvavé zúčtovanie. Ťažký boj podstúpili aj obyvatelia Trenčína.

Bolo len otázkou času, kedy ničivá vlna príde na Moravu. Turci s Tatármi využili horské priesmyky a rozptýlili sa od Mikulova až po severnú Moravu. Ľudí v meste väčšinou zachránili pevné hradby a ozbrojená posádka, horšie na tom boli vidiečania. Dediny ostali vypálené, vidiečania sčasti zabití, sčasti odvlečení do otroctva a úroda zničená. Záchrana prišla v postave cisárskeho veliteľa Radouita de Souchés, ktorého zámocké sídlo môžeme dodnes obdivovať v juhomoravských Ješoviciach. Na území dnešného Slovenska De Souchés Turkov niekoľkokrát porazil a ich hlavné sily zahnal za Dunaj. Mešity, ktoré Turci medzitým postavili, boli zbúrané. Pamiatka na ich pobyt však ostala v ľudovej slovesnosti. V Trenčíne sa, napríklad rozpráva povesť o Omarovi a Fatime, a na Morave sa kukurici dodnes hovorí turkyně.

Fotogaléria z epizódy

Zbojníci

8.10.2023

Film nás zavedie do severnej časti česko-slovenského pohraničia, v ktorej na začiatku 18.storočia pôsobili zbojnícke legendy Jánošík a Ondráš. V kraji, ktorý dlho sužovala chudoba a nepomer medzi poddaným a vládcom, ožívajú povstania roľníkov.

Reakciou na rebéliu je násilie. Zbojníci ako takí, boli teda len prirodzeným vyústením napätej spoločenskej situácie.

Vo filme navštívime miesta po ktorých zbojníci chodili, všímame si, ako sa krajina za tých 250 rokov zmenila.

V múzeu vo Frýdku Místku vidíme historické mapy a artefakty, samotný život zbojníkov nám približuje aj portáši, ktorí v tej dobe boli úhlavnými nepriateľmi zbojníkov. Dozvieme sa, akým spôsobom zbojníkov, alebo podľa ich slov „zlodejov“, naháňali.

V Liptovskom Mikuláši, kde bol Jánošík odsúdený a popravený, nahliadneme do priebehu súdnych procesov a kriminality na začiatku 18-tého storočia.

Po Jánošíkovi zostalo mnoho menovcov, jeden z nich - rezbár, dodnes žije v osade Jánošová, kde sa Jánošík narodil. Aj vďaka nemu dostávame na zbojníkov a „starý svet“ autentický pohľad. Ten komplexný dotvárajú odkazy na kultúru a kult zbojníkov z komunistického obdobia.

Komunistom sa kult Jánošíka hodil, keďže bojoval proti lenivej buržoázii a pomáhal pracujúcemu ľudu. Ukážky z filmov, televíznych a rozhlasových inscenácií minulého režimu, dnes pôsobia komicky.

Napriek tomu mal tento kult významný vplyv na kultúrne dedičstvo tohto regiónu. Otázka či zbojníci boli čestnými, tak ako ich poznáme z rozprávok a bájok, zostáva počas celého filmu. Naozaj brali bohatým a dávali chudobným?

Film sa snaží o pravdivé odpovede na tieto otázky pomocou odborníkov, ako aj etnológov a politologičky, ktorí tiež prinášajú kontext so súčasnosťou.

Fotogaléria z epizódy

1848

15.10.2023

V roku 1848 sa Európou šíria revolučné myšlienky s cieľom zrušiť poddanstvo a nastoliť občianske práva. Príchodom tejto vlny do habsburskej monarchie sa posilňujú aj tendencie národnostného sebaurčenia. V túžbe po zrovnoprávnení svoje požiadavky predostrú mnohé jej národnosti.

Situácia v hornom Uhorsku je dramatická. Po tom, čo zlyhala diplomacia, národní buditelia Ľudovít Štúr, Milan M. Hodža a Jozef M. Hurban zavelili do povstania so zbraňou v ruke. Dobrovoľníci boli naverbovaní vo Viedni. Na Moravu ich prevážali vlakom a aby sa vyhli prekážkam, vydávali ich za robotníkov.

Tu prekročili hranice a vstúpili do Uhorska. Začala sa tým prvá výprava Slovenského povstania. Povstalci obsadili Myjavu, kde orgán Slovenskej národnej rady vyhlásil samostatnosť od uhorskej vlády.

V približne rovnakom čase sa z Viedne do Kroměříža presúva Ústavodarný ríšsky snem, aby tu zapracoval požiadavky poslancov z rakúskej časti monarchie do novej ústavy. S myšlienkou spätosti slovanských národov v rámci monarchie na ňom vystúpil aj František Palacký.

Tento významný český historik a politik sa narodil a vyrastal práve tu v pohraničí medzi dnešným Českom a Slovenskom. Pri prestavbe monarchie sa snažil o zrovnoprávnenie slovanských etník do federálneho štátneho zriadenia.

Vo filme sa prepájajú príbehy z oboch strán hranice, navzájom sa dopĺňajú a rozvetvujú. Pozrieme sa na putovanie revolucionárov z Viedne cez Moravu na Slovensko - zastavíme sa v Kromeríži, v Brezovej pod Bradlom či v Myjave, v dome pani Koléniovej, kde Ľudovít Štúr vyhlásil nezávislosť slovenského národa. Spolu s historikmi zodpovieme otázku, čo rok 1848 priniesol obom národom.

Fotogaléria z epizódy

Fenomén Dušan Jurkovič

22.10.2023

Dušan Jurkovič patrí k najznámejším slovenským architektom, ktorý položil základy modernej slovenskej architektúry. Počas svojho 79- ročného života prešiel rôznymi obdobiami tvorby.

Začal secesiou, ktorú tvorivo kombinoval so slovenskými či moravskými ľudovými motívmi, pokračoval modernistickými vplyvmi, ktoré veľmi originálnym spôsobom implementoval do svojich diel a končil jednoduchým a čistým architektonickým výrazom funkcionalizmu.

Ku koncu svojho života prišiel dokonca s vizionárskym návrhom na lacné typizované montované domy z tehliarskych výrobkov, ktoré mali byť pre robotníkov. Spoločnosť však vtedy nebola na takúto novinku ešte pripravená a Jurkovič ju už nestihol "dotiahnuť".

Jeho meno sa veľmi často spája s ikonickými stavbami ako napríklad moravské Pustevny, vďaka ktorým ho označili ako "básnika dreva", či mohylou Milana Rastislava Štefánika na Bradle, z jeho novšieho obdobia.

Vo filme Fenomén Jurkovič sme navštívili nielen jeho známe stavby v Luhačoviciach, Brne, či v Skalici, ale aj iné, síce menej známe, ale o to zaujímavejšie ako napríklad nájomný dom Benedikta Škardy, sirotinec či domčekmi vo viniciach, ktoré Jurkovič projektoval pre svojich priateľov či rodinu.

Každá Jurkovičova stavba nesie svoj príbeh, ktorý sme sa snažili vypátrať, vo filme uvidíme zaujímavé archívy, niektoré dokonca až z 30-tych rokov minulého storočia či tajomné abstraktné animácie, ktoré sa nakrúcali naživo, v priestoroch Jurkovičových stavieb.

Fotogaléria z epizódy

Cesta Josefa Mánesa

29.10

Josef Mánes patril k najväčším českým maliarom 19. storočia, ktorý dodnes inšpiruje výtvarníkov a umelcov. Napriek tomu, že pochádzal z nemecky hovoriaceho prostredia, rozhodol sa, že bude tvoriť v českom národnom duchu. V roku 1848 zahorel pre slovanstvo, ktoré sa snažil čo najlepšie spoznať. Preto chodieval na vidiek, do Tešínska a na Slovensko.

Kontakt s Moravou naviazal Josef Mánes prostredníctvom aristokratickej rodiny Silva – Tarouca, ktorá sídlila v Čechách pod Kosířem na Hané a ku ktorej ho viazalo priateľstvo. Dobrý dôvod mal aj k návšteve Tešínskeho Sliezska. Jeho matka Magdalena bola dcérou pražského truhlárskeho majstra Jana Schwidenera, ktorý sa narodil práve v Tešíne. Možno mu rozprávala o lesnatej a hornatej krajine niekde v tajomnom severovýchode. Ďalšou väzbou bola Josefova teta Františka, ktorá sa na Tešínsko vydala. Takže tu možno hľadať prvotný impulz k jeho ceste.

Mánesa zaujímali kroje, čepce, mašle, stuhy, zástery. Všetko zachytával dôkladne takmer s vedeckou precíznosťou. Aj z tohto dôvodu sa rád túlal Moravou, hľadal rýdze ľudské typy, predovšetkým dievčatá, krásne Slovanky. Nemecká tvár bola podľa neho tvrdá a ostrá. Zato slovanská dievčenská ľúbezná a „krasochutná“, ako sa v tom čase vyjadril jeden z obrodencov. V tom čase vrcholilo obdobie romantizmu, ktoré ovládlo aj Mánesa. Národ v tom čase zaujímal nielen politikov, revolucionárov a filozofov, ale aj umelcov. Mánes bol presvedčený, že práve v rysoch, krojoch a zvykoch prostého ľudu možno nájsť prazáklad Slovanstva.

V roku 1854 sa Josef Mánes odhodlal k dlhej ceste, ktorá zaviedla až na Slovensko. Putoval pešo. S batohom na chrbte, v ktorom si niesol svoje výtvarné potreby. Cestu začal na Moravskom Slovácku, odtiaľ šiel cez Břeclav do Uhorského Hradišťa, potom prekonal karpatské hory a zamieril do Trenčína. V Zliechove a Valaskej Belej ho nadchli kroje. Následne zamieril na Liptov a popri Váhu na Kysuce. Odtiaľ späť do Tešína.

Mánesove túlačky boli veľmi slušným športovým výkonom. Niet divu, že v oblasti Tešínska – na Třinecku, v Stříteži – sa už viac ako štyridsať rokov každoročne organizuje pochod nazvaný Mánesová stezka. To je asi najunikátnejší pamätník slávneho pražského umelca.

Priemyselné dedičstvo

5.11.

Priemyselné dedičstvo na česko-slovenskom pohraničí zanechalo hlbokú stopu.

Vo filme Priemyselné dedičstvo odkrývame dôležité posolstvá výnimočného vizionára Tomáša Baťu, ktorý spolu so svojimi súrodencami založil v Zlíne v roku 1894 obuvnícku firmu. Výrobu rozšíril aj na Slovensko, kde založil mesto Baťovany, ktoré bolo po 2. svetovej vojne premenované na Partizánske, a postupne expandoval do celého sveta. Mal veľký vplyv nielen na zamestnanosť, ale aj na vzdelávanie a kultivovanie ľudí celého regiónu.

S tímom mladých ľudí si pozrieme Baťovany, nielen tie dnešné, ale dostaneme sa do minulosti, do fabrického areálu, v ktorom sa nachádzajú najstaršie budovy. Uvidíme, čo je s historickými priestormi a aká ich čaká budúcnosť.

V Zlíne si okrem pamätníka Tomáša Baťu, ktorý je fenoménom baťovskej architektúry a pamiatkou zlínskeho konštruktivizmu, pripomenieme hlavné myšlienky Tomáša Baťu, ktoré sú aktuálne aj dnes.

Na oboch stranách hranice malo silné zastúpenia aj baníctvo, ktoré postupne zaniká, jeho dedičstvo však zostáva stále viditeľné. Banícky priemysel v Handlovej a Ostrave pritiahol množstvo pracovnej sily, tieto miesta sa pretvárali a budovali od úplného základu. Baníctvo postupne zaniká, minulosť však v určitej podobe ostáva. Pozrieme sa, aký osud čaká bane Handlová a akou transformáciou prešla Ostrava, čo pre nás znamená toto priemyselné dedičstvo a ako je využitý jeho potenciál.

Fotogaléria z epizódy

Kúpeľníctvo

12.11.2023

Česko-slovenské pohraničie je bohaté na termálne pramene, ktoré prispievajú k vytvoreniu unikátneho kúpeľného fenoménu v tejto oblasti. Prvé zmienky o prameňoch siahajú až do doby rímskych légií, no aktívne rozvíjanie kúpeľnej liečby v tomto regióne začalo až od druhej polovice 15. storočia.

V tomto období boli zakladané prvé kúpeľné zariadenia, ktoré sa postupne modernizovali až do liečebných komplexov, aké poznáme dnes.

Navštívime sírne pramene v Trenčianskych Tepliciach, ktoré ponúkajú optimálnu balneologickú teplotu, čo hrá kľúčovú úlohu v ozdravovacom procese. Ich unikátny obsah a teplota umožňujú využitie vody bez potreby jej upravovania.

Ďalšou zastávkou budú Piešťany, kde voda vyviera z hĺbky až 2 000 metrov a prináša so sebou mikrosedimenty z miestnych hornín. Tak vzniká jedinečné bahno, ktoré sa hromadí v obtokovom ramene rieky Váh. Táto prirodzená synergia medzi vodou a horninou dokazuje, že liečivá voda nemusí byť vždy len tekutá.

V českých Luhačoviciach zase dominujú pramene pochádzajúce zo zvyškovej morskej vody, ktorá uviazla pred 60 miliónmi rokov hlboko pod zemou. Počas svojej púte na povrch, sa v hĺbke približne 400 metrov, mieša so sladkou vodou a oxidom uhličitým.

Týmto spôsobom postupne získava minerálne zloženie a vyviera ako pitný liečivý zdroj.

Vo filme sa dozvieme nielen o zložení jednotlivých termálnych vôd, pozrieme sa aj na architektúru, ktorá je výsledkom historických súvislostí a reakciou na rôzne vplyvy naprieč dejinami.

Atmosféra týchto miest je príťažlivá aj pre umelcov, ktorí tu vždy nachádzali útočisko pre svoju tvorbu. V kúpeľných mestách sa dodnes organizujú umelecké rezidencie, čo podporuje vznik kultúrnych aktivít, ako sú sochárske sympóziá či rôzne festivaly.

Kúpele tak neslúžia len starostlivosti o telo, ale sú aj miestom obnovy duše. Prítomnosť umelcov a kultúrnych aktivít dodáva kúpeľom hlbší rozmer. Vo filme nazrieme do kultúry pomalosti so všetkými jej aspektami.

Fotogaléria z epizódy

Pravda o víne

19.11.

Vinárstvo je jedným z fenoménov, ktorý organicky prepája Moravu so Slovenskom. Na Slovensku je vinárstvo spájané s Rimanmi, na Morave sa vinič preukázateľne pestoval počas Veľkomoravskej ríše. Zlaté časy spoločnej vinárskej histórie nastali v stredoveku, kedy sa obchodníci s vínom stávali najbohatšími mešťanmi. Vďaka nim sa omamný mok z moravských a slovenských sudov stal povestným po celej Európe.

V oboch krajinách existuje bezmála tisíc vinárskych obcí. Na Slovensku je ich viac ako šesťsto, v ktorých vinári hospodária na celkom 21-tisíc hektároch viníc, čo je približne o štyri tisíc hektárov viac než v Čechách a na Morave.

Obyvatelia Valtíc radi hovoria, že žijú v hlavnom meste vína. Možno to nie je úplná pravda, isté však je, že je tu Salon vín ČR – národná súťaž vín a stála degustačná expozícia najlepšieho vína z Moravy a Čiech. Návštevníci sa môžu pozrieť do desiatok vínnych pivníc, v ktorých im poradia vyškolení someliéri. Tiež je tu Národní expozici vinařství.

Ďalším mestom, ktoré je prepojené s vinárstvom, je Mikulov. K vinárskej tradícii sa tu hrdo hlásia a vínom doslova žijú. Na bicykloch sa dá jazdiť po vinárskych chodníkoch alebo sa zabávať na dnes už slávnej akcii Pálavské vinobraní. V miestnom zámku je expozícia spojená s vínom a vinárstvom.

Významnou moravskou vinárskou podoblasťou je Slovácko. Darí sa tu mnohým odrodám, napríklad, v Moravskej novej Vsi vyšľachtili Cabernet Moravia. Slovácko je okrem vína výnimočné aj folklórom, unikátnou architektúrou a zvykmi, s ktorými je možné zoznámiť sa v Skanzene v Strážnici.

Na česko-slovenskom pomedzí sú iba dve desiatky vinárskych obcí, ktoré spadajú do takzvanej Malokarpatskej oblasti. Ide o takzvané vinárske rajóny – Skalický a Záhorský, pričom Skalický je väčší a významnejší. Združuje celkom 15 vinohradníckych obcí.

Najzápadnejším slovenským vinárskym mestom je Skalica. Toto starobylé kráľovské mesto leží iba pár kilometrov od hraníc a víno sa tu robí už po stáročia. Ikonickou dominantou Skalice je pôvodne románska Rotunda svätého Juraja pochádzajúca z 13. storočia. Okrem vína sa Skalica pýši ešte jedným unikátom. Ide o takzvaný Skalický trdelník, ktorý síce pôvodne pochádza z rumunského Sedmohradska, ale v súčasnosti má Slovensko pre Skalický trdelník registrovanú známku Európskej únie „Chránené zemepisné označenie“.

Partizáni

26.11.

Druhá svetová vojna priniesla Európe veľa utrpenia, milióny mŕtvych a nespočítateľné množstvo zmarených životov. Postaviť sa nepriateľovi znamenalo riskovať nielen svoj život, ale tiež životy svojich príbuzných, známych, susedov. Napriek tomu sa našlo množstvo odvážnych ľudí, ktorí sa zapojili do odboja proti okupantom. Veľa príbehov odvahy, odhodlania, ale tiež zrady a bolesti, sa odohrali na česko-slovenskom pohraničí. Na oboch stranách hranice operovali partizáni mnohých národností. Nešlo len o miestnych obyvateľov. Hranica tu fungovala a oddeľovala od seba Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava.

Partizánsky odboj počas druhej svetovej vojny bol v rámci územia bývalého Československa najsilnejší práve na Slovensku a na východnej Morave. Je to najmä vďake krajinnému reliéfu, ktorý je v tejto časti Moravy a Slovenska podobný.

Samotný partizánsky odboj sa na začiatku koncentroval predovšetkým na Slovensku, po potlačení Slovenského národného povstania sa posúval na západ. Spolu s týmto pohybom sa menila aj stratégia okupačných vojsk, ktoré sa snažili odboj potlačiť. Okrem partizánskych akcií sa tak nacistickí okupanti snažili zabrániť týmto presunom; strážili mosty ponad Váh, hranicu protektorátu, a končili až krutými zásahmi nielen proti samotným partizánom, ale aj proti ich podporovateľom z radov miestnych obyvateľov.