Spisovateľ, publicista, scenárista a ochranca prírody Eugen Gindl patril k šiestim redaktorom známeho samizdatu Bratislava/nahlas, ktorý vyšiel 2. októbra 1987 – ďalšími boli Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Mikuláš Huba a Peter Tatár.
Inšpiratívny Večer s Havranom
Keď dokument rozhlasová stanica Hlas Ameriky označila za „najväčšiu facku, akú dostal režim od roku 1968“, boli jeho autori vystavení nátlaku a zastrašovaniu.
Samotnému Eugenovi Gindlovi zastavili niekoľko televíznych projektov.
V relácii Večer s Havranom Eugen Gindl: Posledný romantik na Dvojke venovanej nedožitému jubileu spisovateľa odznela šokujúca informácia z úst jeho manželky pani profesorky a filmovej dramaturgičky Zuzany Gindl – Tatárovej.
Zuzana Gindl-Tatárová má plno informácií
Na obdobie už po roku 1989 o politizujúcich glosách, ktoré Eugen Gindl písal, prekvapujúco takto spomínala:
„Nie vždy mu ich všetky uverejnili.“
„Povedzme v jednom médiu nie a v druhom sa potom uvolili a uverejnili ich.“
„Písal ich vyslovene proti srsti tých redaktorov. Nakoniec v demokratickej spoločnosti prišiel zákaz pre Eugena Gindla, aby písal politické stĺpčeky, že sa môže presunúť na literárnu stranu a písať stĺpčeky o knihách.“
Spisovateľ a novinár Eugen Gindl sa vynašiel, keď podľa slov manželky:
„Začal vyberať knihy západných autorov, ktoré boli ďaleko ostrejšie a kritickejšie, ako písal on a jednoducho ich prerozprával.“
Autor rozhovorov Tomáš Hučko
Publicista Tomáš Hučko, ktorý pripravil knihu rozhovorov s Eugenom Gindlom ešte za jeho života, v relácii Večer s Havranom dodal:
„Bol to posledný romantik, posledný renesančný človek a slovenský, čo ma fascinovalo, keď sme pripravovali knihu. Dovtedy som takého človeka nepoznal.“
Dlhoročný priateľ Eugena Gindla taktiež ochranca životného prostredia, občiansky aktivista a publicista Mikuláš Huba zasa prezradil:
„Neboli sme zaškatuľkovaní v žiadnej ani v zelenej ideológii, ale sme to robili doslova nadstranícky úprimne.“
„Šlo nám o konkrétne riešenie problémov a nie vytváranie si ideologických klišé, ako to Eugen Gindl nazýval ideologických bunkrov.“
„Aj po revolúcii brojil proti tomu, že sa škatuľkovalo aj VPN a zaradilo sa napravo len tak, lebo nebolo moderné byť vtedy naľavo.“
Mikuláš Huba si pamätá veľa
„V prvých dňoch po nežnej nebolo jasné, kam to všetko bude smerovať.“
„Vyžadovala sa nadštandardná lojalita a vtedy byť kritický bolo nie že nebezpečné, ale mohlo pôsobiť kontraproduktívne.“
„Ukázalo sa, že bolo skvelé, že v tej Verejnosti si Eugen Gindl dovolil uverejniť apely na to, že to nesmeruje celkom správne.“
Novinár a scenárista Eugen Gindl sa narodil 2. februára 1944 v Bratislave. Detstvo a mladosť strávil v Liptovskom Mikuláši, kde jeho otec ako lekár dostal po 2. svetovej vojne miesto a pôsobil v tamojšej nemocnici.
Aby mohol študovať žurnalistiku, musel absolvovať ročnú prax ako robotník.
Svoje prvé články a reportáže uverejňoval v novinách Nový Liptov. V rokoch 1962 – 1968 absolvoval štúdium na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Krátko po promócii zažil vpád sovietskych a spojeneckých vojsk, ktoré 21. augusta 1968 obsadili Československo. Využil preto možnosť získať štipendium v západnom Berlíne a pokračovať tam v štúdiu publicistiky a politológie.
V roku 1970 však Eugenovi Gindlovi – v súlade s postupujúcou tzv. normalizáciou – zobrali pas a nemohol zahraničné štúdium ukončiť.
Stal sa reportérom týždenníka Život, venoval sa písaniu o prírode i horolezectve.
Vynes na horu svoj hrob
Z tohto prostredia čerpala námet úspešná rozhlasová hra Vynes na horu svoj hrob, ktorú napísal s Ondrejom Sliackym.
V roku 1979 podľa nej nakrútil film režisér Jozef Zachar.
Spolu so Sliackym napísal rozhlasovú hru Hĺbkový rekord, venoval sa tiež tvorbe pre deti (rozhlasová hra Šamajov memoriál).
Napísal scenár k filmu Chuť vody, ktorý v roku 1982 nakrútil Peter Hledík, o rok neskôr vznikla podľa jeho scenára snímka Celý svet nad hlavou (r. Stanislav Párnický).
Od roku 1983 Eugen Gindl pôsobil ako publicista a scenárista v slobodnom povolaní.
Spolupracoval s ochrancami prírody a venoval sa dokumentárnej tvorbe.
V tomto čase sa dočkal filmovej podoby aj jeho Hĺbkový rekord opäť v spolupráci s Párnickým (1985).
Režisér Martin Hollý
Podieľal sa tiež na scenári k filmu Právo na minulosť, ktorý nakrútil režisér Martin Hollý – premiéru mal v roku 1989.
O rok neskôr dokončil režisér Dušan Trančík film Keď hviezdy boli červené podľa Gindlovho scenára.
V Novembri ´89 patril Eugen Gindl k zakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN).
Bol členom prvého Koordinačného výboru VPN a šéfredaktorom občianskych novín Verejnosť.
Pre webovú stránku Pamäť národa na toto obdobie spomínal slovami:
„Chodil som vtedy spať okolo štvrtej nad ránom, nie domov, ale ľahol som si k radiátoru na koberec v redakcii. Ráno prišli upratovačky s vysávačmi a tie nás budili. No ale vyšla Verejnosť, ktorá mala 350-tisícový náklad a ten sa rozchytal.“
Od roku 1989 zároveň viedol ako šéfredaktor vedecký časopis Kozmos, bol šéfredaktorom slovenskej prílohy Stredoeurópskych novín v Denníku SME (1994 – 2000) a v rokoch 1997 – 2000 pôsobil aj v mesačníku OS.
V roku 2007 nakrútil podľa Gindlovho scenára Martin Repka snímku Návrat bocianov.
Eugen Gindl reportér aj básnik
Scenárista Eugen Gindl je tiež autorom divadelnej hry Karpatský thriller, ktorú v roku 2013 uviedlo Slovenské národné divadlo. V roku 2014 za ňu získal cenu Nadácie Tatra Banky.
Z literárnej tvorby Eugena Gindla možno spomenúť zbierku básní Piknik na lietajúcom koberci či knižku dialógov s Fedorom Gálom Two up (2006).
V roku 2015 mu vyšiel výber reportáží Čelom vzad, ozvena!, nasledovali diela Svetobežník bez pasu (2019) či kniha Zaživa v Tramtárii z roku 2020.
Autor Eugen Gindl zomrel 14. novembra 2021.
RTVS online
V minulom roku Eugenovi Gindlovi posmrtne vydali knižne jeho komentáre publikované v posledných rokoch v rôznych periodikách s názvom Proti srsti.
25 50 75 90
