Začínal síce ako herec, ale skôr Juraja Nvotu poznáme ako režiséra už kultových filmov, akými sú Kruté radosti, Muzika, Eštebák, Rukojemník či Johankino tajomstvo.
Každá inscenácia akoby bola posledná
Pritom ako herec zobrazil postavy rovnako vo významných príbehoch, akými boli filmy Dušana Hanáka Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Tichá radosť (1985). Režisér Martin Šulík zasa obsadil Juraja Nvotu do hlavnej postavy svojej známej komédie Všetko čo mám rád (1992). V hovoroch z Astorky sa Juraj Nvota priznal: „Režisér, keď robí inscenáciu, tak ju robí tak, ako keby bola posledná v živote.“
Režisér a herec Juraj Nvota sa narodil 1. marca v Bratislave, kde vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) a vyučuje desaťročia réžiu a dramaturgiu.
Cesty k srdcu a mysli
Debutoval v trnavskom Divadle pre deti a mládež hrou Tom Sawyer (1977), aby sa neskôr Juraj Nvota stal legendárnym režisérom hier Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle, kde ich naštudoval až tridsať. Spolupracuje dlhodobo s českými divadlami s pražským Štúdiom Ypsilon, ale aj s Divadlom Na zábradlí či Husa na provázku.
Stal sa interným režisérom Divadla Astorka Korzo '90 v Bratislave, kde režíroval mnohé predstavenia prenášané na televízny záznam na motíve silných próz spisovateľa Ruda Slobodu. Vďaka umeleckému výkonu Juraj Nvota ovplyvnil aj naše kultúrne dejiny:
„Cením si všetko, čo si našlo cestu k srdcu a mysli diváka. Len vtedy má divadlo, aj film zmysel. Môžem sa pochváliť (lebo kto vás pochváli, ak nie vy sám) inscenáciami, ktoré presiahli horizont našej krajiny. V roku 1981 sme boli s trnavským predstavením Charlie pozvaní na festival do Lyonu pri príležitosti svetového kongresu divadiel pre mladých. Organizátori nás požiadali, aby sme ho odohrali ešte raz a nakoniec až päťkrát. Úspech predstavenia natoľko ovplyvnil priebeh kongresu, že do jeho exekutívy bol namiesto sovietskeho delegáta zvolený československý.“
Tvorba Juraja Nvotu ovplyvňovala spoločnosť aj neskôr, keď zarezonoval jeho film Eštebák (2012) s Jiřím Mádlom v hlavnej úlohe ako aj film Rukojemník (2014), kde sa po boku legiend Milana Lasicu a Libuše Šafránkovej rozbehla kariéra vtedy ešte detského herca Richarda Labudu.
V New Yorku, ale aj dozvuky ŠtB
Sám umelec Juraj Nvota si cení aj hosťovanie Astorky v newyorskom divadle La mama s predstavením Armagedon na Grbe, či pozvanie Divadla na zábradlí na festival v Lisabone s Bernhardovým Námestím hrdinov: „Taktiež pozvanie Astorky do New Yorku na festival venovaný Václavovi Havlovi s hrou Pred odchodom na dôchodok. Tých divadelných aj filmových festivalov za železnou oponou bolo viac. V čase ostnatých hraníc mali pre nás dnes už ťažko vysvetliteľnú hodnotu, ale aj dozvuky na ŠtB.“
Jeho celovečerný film Kruté radosti (2002) patril na Festivale slovenských filmov vo francúzskom Cran-Gevrier v roku 2003 k dvom najúspešnejším. V roku 2007 nakrútil film Muzika podľa populárnej prózy Petra Pišťanka.
V roku 1967, keď mal 13 rokov, na vlastné oči videl v Prahe výstavu Salvadora Dalího a Joana Miróa. Neskôr počúval Cream, Jimiho Hendrixa, Kryštofa Pendereckého a čítal o Living theater: „Na strednej som v Divadle na korze videl Beckettovo Čakanie na Godota a Soiree. Na VŠMU ma samozrejme ovplyvnili moji profesori Jozef Budský a Miloš Pietor. Najviac ma ale lákali malé divadlá, ktorým sa počas rusofikácie, zvanej normalizácia, darilo ochrániť najviac slobody. Dôsledky ruského gumovania našej identity znášame dodnes.“
Umelec získal množstvo cien Slovenského literárneho fondu, ale aj filmovú cenu IGRIC (2003) za réžiu filmu Kruté radosti a IGRIC za réžiu filmu Muzika v roku 2008, ktorý ocenili aj deviatimi cenami Slnko v sieti, medzi nimi aj za réžiu. Za inscenáciu Nevesta (2023) získal cenu Grand Prix a cenu diváka Nová dráma.
Režisér a herec je tretíkrát ženatý, pričom má päť detí Jakuba, Samka, Dorotu, Terezu a Marínu.
25 50 75 90
