Sviatok práce sa totiž stal nútenou súčasťou života za socializmu, ktorej sa museli zúčastniť všetci.
Dôvodom boli heslá v znení: ,Každý, kto chce, môže budovať socialistickú vlasť prácou.´ A chcieť musel každý.
„Bolo to len pre určitú skupinu ľudí. V zástupoch bola dôležitá vždy prvá rada. Tam išli všetci poprední súdruhovia z podniku."
„Čo sa dialo za nimi, bolo jedno. To už bola len masa ľudí, ktorá by rada chcela prejsť a ísť na pivo, veselicu či klobásku," spomínal v relácii Fetiše socializmu občiansky aktivista Emil Sedlačko.
Oslavy 1. mája boli obľúbené
Sviatok práce však mnohí spočiatku naozaj oslavovali. Diali sa totiž často v okresných mestách, kam chodili predstavitelia a ľudia z dedín, čo bolo pre nich niečo výnimočné a nezvyčajné.
Sprievody boli neraz pestré. Ľudia totiž mohli obdivovať prítomných v krojoch či s transparentmi. Aj preto sa oslavy 1. mája vymykali všedným dňom. Avšak po nastolení normalizácie sa všetko začalo meniť.
Pomoc
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
„Tým, že sa sprievodov zúčastňovala masa ľudí, tak sa často označovali aj ako spontánne. Lenže to nie vždy fungovalo," vraví etnologička Zuzana Beňušková.
„Kým v 50. a 60. rokoch to bolo prirodzené, v 70. rokoch od obdobia normalizácie môžeme pozorovať istý úpadok nadšenia. 1. máj sa postupne stával nadiktovanou a povinnou časťou sviatočného života za socializmu."
Režim oslavy 1. mája časom zneužíval
Pocit nútenej zábavy vo vlasti, ktorá bráni ľuďom v slobode, častokrát zasiahla mnohých až do samého vnútra. Neraz sa preto stávalo, že trpký život si počas Sviatku práce zľahčovali pri pultoch s občerstvením, kde v ponuke nikdy nechýbalo pivo.
„Počas pochodu sme museli neraz dlho čakať, pretože sa v ňom muselo vystriedať viacero účastníkov závodov. A nebolo to veľmi príjemné. Vždy išlo len o tých päť minút, keď sa zakričalo, že hurá, hurá, prešlo sa okolo tribúny a to bolo všetko," približuje občiansky aktivista Emil Sedlačko.
Oslavy 1. mája 1949 v Banskej Bystrici. (Foto: TASR)
„Podniky to však začali robiť tak, že rozdávali ľuďom pivo a guľáš. Samozrejme, poniektorí mali aj fľaštičku, takže kým sa prišlo pred tribúnu, tak už mali trošku v hlave a nevedeli, čo robia a činia," dodáva s úsmevom.
Nie vždy to však skončilo takto. Viacerí boli z celej politicko-spoločenskej situácie sklamaní. Frustrované obyvateľstvo dlho čakalo na zmenu, ktorá napokon prišla až v roku 1989, kedy komunizmus v Československu skončil.
Pochody 1. mája napokon upadli do zabudnutia a dnes sú len spomienkou na časy nedávno minulé.
Sviatok práce prišiel z USA
1. máj však patrí k medzinárodným sviatkom, ktorý je odkazom na protest chicagskych robotníkov z roku 1886. Tí požadovali osemhodinový pracovný čas a zrušenie detskej a otrockej nútenej práce.
Koncom 19. storočia totiž zúrila vo svete priemyselná revolúcia a ľudia vo fabrikách neraz pracovali v neľudských podmienkach.
„V Spojených štátoch amerických vtedy predstavoval pracovný týždeň cca 60 hodín a viac. To znamenalo 14 až 16 hodín denne, čo je pomerne náročné si len predstaviť."
„Pracovalo sa šesť dní v týždni a hodinová mzda sa pohybovala na hranici 1 až 1,5 dolára," uviedol pre Rádio Slovensko historik Univerzity P. J. Šafárika Maroš Melichárek.
História Sviatku práce Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Dôvodom týchto protestov boli popri spomínaných náročných pracovných podmienkach aj chýbajúce benefity.
V tom čase totiž ľudia nemali žiadne sociálne zabezpečenie. Nemocenské, práceneschopnosť, poistenie či zabezpečenie v prípade úrazu a pod. skrátka neexistovali.
„Všetky tieto sociálne a zdravotné výhody boli obrovským tabu. Existovali štvrte, ktoré boli robotnícky chudobné. V New Yorku existovali na začiatku 20. storočia luxusné štvrte."
„Lenže takisto tam bola badateľná obrovská bieda. Viacerí robotníci a ich rodiny totiž žili vo veľmi zlých hygienických podmienkach," pokračuje historik Maroš Melichárek.
Automobilka Ford zviedla osemhodinový pracovný čas
Protest robotníkov v Chicagu napokon zmenu nepriniesol, no Sviatok práce v roku 1989 aspoň medzinárodne uznal zjazd II. Internacionály v Paríži. Reálne zmeny však odštartoval až automobilový priemysel.
„Prvý kto zaviedol osemhodinový čas a prácu počas piatich dní v týždni, boli závody Henryho Forda. V roku 1916 prišlo v Spojených štátoch amerických k uzákoneniu osemhodinového pracovného času. Definitívne sa všetko doriešilo až v roku 1937 v tzv. Novom údele Franklina D. Roosvelta," dodáva Maroš Melichárek.
Boj za zlepšenie pracovných podmienok tak trvalo protestujúcim robotníkom z Chicaga takmer 50 rokov. Aj im môžeme dnes ďakovať za to, že v práci máme nárok na množstvo benefitov, ktoré kedysi neboli vôbec samozrejmosťou. 25 50 75 90
