Prvou komunitou kresťanov, v ktorej už nemali väčšinu židia, sa stal zbor v sýrskej Antiochii. Rímske úrady nové náboženstvo najprv nebrali vážne. Lenže kresťanská vierouka si získavala stále viac a viac priaznivcov. Čoskoro sa kresťanstvo stalo prvkom, ktorý narúšal vnútornú jednotu rímskej ríše. A úrady proti nemu začali bojovať, niekedy krvavým inokedy umiernenejšími spôsobmi. Prenasledovaná vierouka napriek tomu dokázala za relatívne krátky čas zdanlivo nemožnú vec: Stala sa oficiálnym náboženstvom rímskeho impéria a kedysi zosmiešňovaná sekta mala väčšiu moc než samotný cisár. Uvádza v piatom diele publikácie Toulky minulostí světa Zdeněk Volný. A v úvode ku kapitole - Víťazstvo viery pravej - pokračuje: Keď rímska ríša zanikla, jej náboženstvo pretrvalo a cisárske rúcho si začali obliekať duchovní i svetskí vodcovia kresťanstva. Jasné víťazstvo nad konkurenciou však kresťanskej cirkvi súčasne prinieslo aj nové druhy problémov. Prakticky na úplnom začiatku, už v 4. storočí, sa vynorila otázka jednoty vierouky a s ňou problém „kacírstva“ – nejednotného výkladu cirkevnej doktríny – a heréza či kacírstvo veľmi bolestivým spôsobom sprevádzali katolícku cirkev ďalšími storočiami. Z uvedeného vyplýva, že dnešnou i budúcou témou rozhlasového magazínu Historia magistra vitae , budú zdroje náboženských vojen, súperenie nielen vo vnútri rozvíjajúceho sa kresťanstva ale neskôr aj medzi kresťanmi a moslimami.