Anglická kinematografia obohatí v tridsiatych rokoch svetový dokumentárny film o celú sériu priebojných diel, aj o ucelenú teoretickú koncepciu tejto tvorby, založenej na myšlienke tvorivej interpretácie skutočnosti. Obraz jednoduchého Angličana sa v dokumentoch tejto doby objavuje iba výnimočne, ako je tomu napríklad vo filme veterána anglickej školy Ralpha Keena, ktorý nakrúti dokument o práci opravárov a čističov londýnskeho metra. Jeho film "Pod nočnými ulicami Londýna" je obrazom všedného života a jeho každodenného rytmu, dokumentom, ktorý má všetky znaky anglickej predvojnovej školy. Až v druhej polovici päťdesiatych rokov sa v anglickej kinematografii prejavia nové prúdenia, ktoré prinesie mladá generácia filmárov. Pripravujú sa vo filmových časopisoch a ohlasujú sa v prvých krátkych filmoch, ktoré nakrútia Lindsay Anderson, Karel Reisz a Tony Richardson, režiséri duchovne i generačne spriaznení s hnutím "rozhnevaných mladých mužov" v anglickej literatúre a dráme. Svoju tvorbu, eticky i ekonomicky nezávislú na filmových producentoch, pomenujú "free cinema" - slobodný film. Každý z týchto režisérov sa pokúša zachytiť dobovú realitu anglickej spoločnosti v malom výseku. Do školy, kde sa učia nepočujúce deti, prichádza režisér Lindsey Anderson, aby v tomto zvláštnom svete nakrútil film, ktorému dá názov "Postihnuté deti". Komentár k tejto poetickej výpovedi o ľudskom humanizme nahovorí americký herec Richard Burton. Hnutie "free cinema" je výrazným slovom povojnového anglického dokumentárneho filmu: slobodný film.