Ľalie poľné

Sobota 16.06.2018


Nevhodné do 15 rokov Skryté titulky Audio komentár

Lyrická tragikomédia Ela Havettu.

Ak v kontexte slovenskej kinematografie chceme použiť pojem "kultový", tak určite v súvislosti s filmom Ela Havettu ĽALIE POĽNÉ. Ale "Ľalie" sú nielen kultové, sú aj kvalitné. Ich význam pre slovenskú kultúru potvrdil sudca najspravodlivejší - čas. Paradoxne, snímku trezorovali skoro dvadsať rokov. Teraz sa v obnovenej premiére vrátila do kín v rámci Projektu 100, ambíciou ktorého je uvádzať pozoruhodné tituly svetovej tvorby. Film, nakrútený v roku 1972, je považovaný spolu s Hanákovým dokumentom Obrazy starého veku za epilóg československej novej vlny 60-tych rokov. ĽALIE POĽNÉ, po debute Slávnosť v botanickej záhrade (1969), potvrdili príchod mimoradneho talentu, ktorému však nástup normalizácie zabránil realizovať na Kolibe ďalšie hrané filmy. Známy spisovateľ Vincent Šikula ponúkol Havettovi adaptáciu svojej vlastnej novely z roku 1966 Nebýva na každom vŕšku hostinec, čím mu umožnil nakrútiť druhý a zároveň posledný film. Hrdinami poetizovaného, mozaikovitého rozprávania sú vyslúžilci po 1. svetovej vojne, ktorí sa po návrate z frontu túlajú krajinou od jarmoku k jarmoku, od jednej púte k druhej a hľadajú si svoje miesto na svete, aby dali vlastnému životu zmysel, našli lásku a šťastie. Vykorenení vojnou, zbavení domovov, poznajú títo tuláci a žobráci, žijúci zo dňa na deň, cenu slobody a kamarátstva, ale zároveň túžia aj po istote sporiadanej existencie. Hlavnému hrdinovi, veteránovi Matejovi Hejgešovi (Lotar Radványi), sa takmer podarilo nájsť si vlastný "prístav" u driečnej vdovy Pauly (Žofia Martišová), keby mu priateľ Krujbel (Vladimír Kostovič) nečakane neskomplikoval cestu k slušnému živobytiu. Ale nie dej je v tomto filme dominantný. Pozoruhodný je skôr hravo-poetizovaný, ironicko-bizarný pohľad na osobitosti slovenského vidieka prvej tretiny 20. storočia, pričom starostlivo komponované obrázky kameramana Doda Šimončiča pôsobia aj rôznym farebným tónovaním, s akým vyjadrujú odlišné nálady. Neopakovateľnú atmosféru snímky dotvára i hudba Zdeňka Lišku, v ktorej sa miešajú jarmočné odrhovačky, s cirkevnými spevmi a vojenskými pochodmi. V roku 1990 získal Elo Havetta Cenu Vladislava Vančuru a Osobitnú cenu poroty za celoživotné dielo in memoriam na Dňoch českého a slovenského filmu v Bratislave. V kategórii trezorových filmov Cenu za kameru udelili Dodovi Šimončičovi.

Nájdete nás na Facebooku