Odyseus začuje v spánku jej nárek a zrazu je mu, akoby stála pri ňom, spoznala ho a všetko sa prezradilo. Vonku sa už brieždi. Strach ho vyženie pred dom a zrazu sa i on cíti osamelý a prosí Dia o znamenie od bohov i ľudí. Tu sa ozve z jasného neba hrom a jedna z dvanástich slúžok, ktoré obďaleč mleli obilie, pozdraví ten úder hromu želaním, aby tu dnes pytači jedli naposledy. Chvíľa krízy pominula, Odyseus je si zase istý víťazstvom.
Nastáva deň Apolónovho sviatku, deň pomsty. Na dvore je rušno. Slúžky upratujú a nosia vodu, sluhovia štiepajú drevo, Telemachos sa ponáhľa na snem. Pastieri priháňajú dobytok na hostinu. Melantheus hrozí žobrákovi päsťou, ale Filoitos chce v každom žobrákovi uctiť pamiatku svojho pána:
Žobrák ho utešuje; Odyseus sa vráti ešte skôr, než sa on vráti k svojim stádam. Pytači sa radia, ako Telemacha zabiť, no nepriaznivé znamenie ich znovu odradí. Hostina už nie je bezstarostná ako kedysi. Telemachos hovorí tvrdými slovami ako ozajstný pán domu. Z jeho slov znie odhodlanosť a pohŕdanie. Ale Odyseova skúška sa ešte stále neskončila. Boháč Ktesippos hodí za ním hovädzí hnát a div že ho nezasiahne do hlavy. Žobrák sa potajomky len usmeje. Pytačov zachváti šialený smiech a ani nezbadajú náhle temno v sieni, prízraky mŕtvych na dvore a v predsieni, steny sfarbené krvou. Ich smiech len zastiera zúfalú úzkosť zavrhnutých. Sedia, čeľuste škeria ohavným úškľabkom, mäso, ktoré si berú zo stola, je skropené krvou, oči majú plné sĺz a v dušiach sa im dvíha predtucha žiaľu.
Telemachos nedbá na ich smiech a vyhrážky. Pozerá ticho na otca a čaká na znamenie.
(1. časť 20. spevu nadväzuje na predchádzajúci 19. spev)
20.spev 2.časť
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
