Meno Daniela Pastričáka je známe najmä milovníkom literatúry, skloňujú ho však aj veriaci, neveriaci, ale aj tí, ktorí cestu k svojej viere hľadajú. Danielovi je toto hľadanie veľmi dobre známe. Hoci v súčasnosti pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave, jeho cesta k Bohu bola veľmi kľukatá. Sám otvorene priznáva, že nebyť rodiny, nezvládol by ju prejsť. Niet sa tomu ani čo čudovať – hodila mu záchranné koleso v časoch, keď sa topil. Málokto totiž vie, že v istej etape svojho života uvažoval o samovražde. Po márnom boji s ťažkými úzkosťami, depresiami a nespavosťou sa totiž ocitol v slepej uličke. Keďže mu nevedeli pomôcť psychológovia, psychiatri ani lieky, rozhodol sa „ukončiť“ svoje trápenie s ťažkými psychickými stavmi sám. Mal pocit, že k ničomu nevedú – bol presvedčený, že je na dne. Bojovať s ťažkými stavmi mu najskôr pomáhala matka s otcom, potom jeho súčasná manželka, ktorú spoznal práve v čase svojej najväčšej psychickej krízy. Rodičia boli najskôr veľmi sklamaní tým, že sa ich syn vydal inou cestou. Daniel totiž Boha spočiatku úplne odmietal, na rozdiel od mamy a otca, ktorí sú silne veriaci. On aj vďaka svojej depresii nevidel význam v ničom a už vôbec nie v náboženstve. Napokon mu údajne paradoxne pomohla nielen viera, láska ale aj to, že sa na základe rád jedného zo psychiatrov naučil úzkosti akceptovať a prijať do svojho života. Tým pádom sa ich podľa vlastných slov prestal báť a ony postupne ustúpili. Tento diel Famílie bude o sile rodinnej lásky, ktorá dokáže liečiť a pomáhať tam, kde sa naoko zdá, že je už všetko beznádejné.