V spomienkach staršej generácie televíznych divákov nielen na Slovensku, ale aj v Česku zostávajú pondelkové inscenácie vysielané zo štúdia Slovenskej televízie z Bratislavy.
Emeritný archivár Milan Antonič
Náš emeritný archivár STV – RTVS Milan Antonič k tomu povedal:
„Začiatok tradície bratislavských pondelkov môžeme datovať 12. januárom 1959, kedy sa odvysielalo prevzaté predstavenie činohry Slovenského národného divadla – Bertolt Brecht: Život Galileiho v réžii Tibora Rakovského s Viliamom Záborským v titulnej úlohe.“
Z dnes už neznámych dôvodov sa pôvodne plánovalo prevziať toto predstavenie už 31. októbra 1958, k čomu Milan Antonič dodal:
„Z neznámych príčin sa však neuskutočnilo.“
Prvá v televízii Marína Kráľovičová
Ako emeritný archivár STV - RTVS Milan Antonič vysvetlil, každodenné televízne vysielanie sa tiež malo začať už 29. decembra 1958:
„Reálne sa každodenné vysielanie začalo až od 1. januára 1959.“
Informáciu Milan Antonič upresnil:
„Predstavenie Život Galileiho bolo po televízno-režijnej stránke pripravené na vysielanie a tak sa po definitívnej stabilizácii vysielacej schémy v pondelok 12. januára 1959 aj odvysielalo.“
Slová emeritného archivára STV – RTVS dávajú na správnu mieru historické súvislosti, keď sa doteraz v tejto súvislosti niekedy uvádzal nesprávny dátum 29. december 1958.
Z hercov Elo Romančík
Prvými hercami účinkujúcimi v televízii boli Mária Kráľovičová a Elo Romančík už 15. mája 1957. Vtedy ich režisér Ján Roháč obsadil do hlavných postáv inscenácie Do videnia, Lucienne! Bratislavské štúdio Československej televízie inscenáciu odvysielalo naživo z divadla.
Od začiatku vysielania štúdia Československej televízie (ČST) v Bratislave 3. novembra 1956 jeho tvorcovia „bojovali“ za väčší podiel v celoštátnom vysielaní.
Na konci roka 1958 sa rozhodlo, že ČST bude vysielať aj v pondelok, čím sa od roku 1959 stalo televízne vysielanie pravidelným počas sedem dní v týždni.
Snahu štúdia ČST v Bratislave archivár Milan Antonič pripomenul slovami:
„Pražské vedenie ČST rozhodlo, že ak sú Slováci stále nespokojní so svojim podielom vo vysielaní, tak nech im patrí celý pondelok.“
Bratislavskí televízni pracovníci stáli pred veľkou výzvou - v divadlách sa v tento deň nehralo, múzea i výstavy boli zatvorené, čiže po kultúrnej stránke to bol takpovediac „tichý“ deň.
Príležitosti sa chopili, zrodili sa televízne pondelky a s nimi aj legendárne televízne inscenácie.
Do videnia, Lucienne!
Emeritný archivár Milan Antonič poukázal na to, že najmä v začiatkoch panovala zo strany divadiel obava z negatívneho vplyvu televízneho vysielania na ich činnosť.
Čas ale ukázal, že opak bol pravdou a možno povedať, že aj vďaka televízii sa prejavila vlna zvýšeného záujmu ľudí o divadelnú kultúru, čo Milan Antonič doplnil slovami:
„Obrovský prínos bratislavských pondelkov vidím najmä v tom, že postupne sa špičková kvalita svetovej i našej dramatickej tvorby respektíve dramatizácia hodnotných prozaických diel v podaní elity slovenského divadelníctva dostala zásluhou televízneho vysielania do takmer všetkých kútov Československa.“
„Obrazne povedané, aj babička v hociktorej dedinke s dosahom televízneho signálu mohla byť každý pondelok ´v divadle.“
Vďaka televíznej obrazovke a najmä tvorivým bratislavským tímom sa každý pondelok do slovenských a českých domácností dostávali klenoty svetovej dramatickej tvorby, ktoré vychovávali a vzdelávali desaťtisíce divákov akoby z učebnice svetovej literatúry.
25 50 75 90
