Família - Návraty (ANKINI CHLAPCI)

Načítava sa prehrávač...

Archív - zvoľte dátum

Rodina pani Anky Bártovej zahŕňa niekoľko ľudských príbehov, niekoľko ľudských osudov. Tým prvým je samotná pani Anka. Vydávala sa sotva 19 ročná, narodili sa jej 3 dcéry a očakávaný syn – Milan. Spomína si ešte dnes na slová, ktoré vyslovila pri jeho narodení: „Aký Číňanko sa mi narodil“! Vtedy ešte netušila, že znaky zapísané v synovej tvári, veštia diagnózu Downov syndróm. Vedela, že Milan bude potrebovať celoživotnú starostlivosť. Hoci jej manžel nevedel túto realitu prijať, pani Anka, po prvotnom rozčarovaní, prijala úlohu matky hendikepovaného syna s pokorou a venovala mu maximálnu pozornosť. Jej posledným zamestnaním bolo chránené pracovisko, práčovňa, pre ľudí s mentálnym postihnutím. Chodieval tam s ňou aj jej syn Milan a tu spoznali Jožka. Po čase si všimla, že je to chlapec týraný, zanedbávaný, bitý. Jožko často spával pred domom, pod schodmi. Anka si ho zobrala na 3 mesiace domov, aby sa dal trocha do poriadku. No z troch mesiacov zostalo 10 rokov. Jožko sa už domov vrátiť nechcel a stal sa tak Ankiným piatym dieťaťom, v podstate neoficiálne adoptívnym synom, pretože mal už vtedy 18 rokov. S Milanom si veľmi dobre rozumeli, mali spoločnú izbu, boli ako bratia. Tento zámer sa jej podarilo naplniť. Dnes sa s rodinou stretávame po siedmich rokoch. Pani Anka má 77 rokov a dobrovoľne sa pred dvoma rokmi rozhodla žiť v domove dôchodcov. Nechcela byť nikomu na obtiaž. Myslí stále pozitívne, je plná optimizmu a udržiava naďalej kontakt so všetkými členmi rodiny. Tu si ju, po štyroch rokoch odlúčenia, našiel aj jej „adoptívny syn“ Jožko. Jeho život sa odchodom z Ankinej rodiny úplne zmenil. V súčasnosti býva na priváte spolu s ďalšími dvoma chlapcami, no pod dohľadom osobného asistenta Mareka, ktorý sa stal aj jeho najbližším priateľom. Syn Milan nakoniec zakotvil v domčeku DSS Kampino, kde žije spolu s ďalšími piatimi klientmi a dokonca si tu našiel aj partnerku. Domov dnes preňho predstavuje jeho staršia sestra Oľga, ktorá si ho berie na víkendy domov, a tak plne nahradila svoju mamu. Pani Anka sa vždy snažila obidvoch chlapcov viesť k čo najväčšej možnej samostatnosti a minimálnej závislosti, aby raz mohli žiť sami, i keď pod dohľadom osobných asistentov či sociálnych pracovníkov. Je šťastná, že sa jej zámer podarilo naplniť a že je o synov postarané, keď už ona sama nevládze. I keď už nežijú v jednej domácnosti, svoju rodinu má stále pri sebe, nielen na fotkách, ale aj vo svojom srdci.

Archív - zvoľte dátum