História - Oskár Mana

Oskar Mana

MANA, Oskár

spravodajca a komentátor

Dátum narodenia: 7. 11. 1921 v Ohradách, okres Dunajská Streda

Dátum úmrtia: 2. 12. 2001 Bratislava

Životopis

Zdanlivo menej výrazný ako jeho kolegovia Gabo Zelenay a Rudolf Gallo, no nemenej šikovný v ovládaní jazyka, kadencii slov v prejave a prepájaní obrazov so skutočnosťou. Jeho reportáže sa viac približovali k reálnemu obrazu, menej sa venoval jeho vyfarbovaniu takpovediac za každú cenu.

Bol prvým z reportérov, ktorý ukončil štúdium na vysokej škole. Promoval na Fakulte telesnej výchovy a športu. Ako sám hovorieval, škola mu dala širší a odbornejší pohľad na šport a telesnú kultúru vôbec. Venoval sa obom najpopulárnejším športom, ale bližšie mal k futbalu. Keďže sa rodina veľmi skoro presťahovala do Bratislavy do lopty začal kopať v ŠK Patrónka.

Okrem futbalu sa venoval aj atletike. Od roku 1952 začal pracovať v Československom rozhlase v Bratislave. Do športovej redakcie nastúpili v rovnakom čase aj Milan Janega a Jozef Režucha. Už na začiatku absolvoval prvé reportáže a uspel v nich.

Jednoduché to však nebolo: „V tom období sme nemali žiadne vzory, knihy, alebo odborné bulletiny. Na jednej strane to bolo výhodné, nebolo potrebné všetko opakovať. Druhý pohľad však neumožňoval načrtnúť si cestu, po ktorej mohol človek kráčať. O to viac sme sledovali kolegov najmä z Rakúska a Maďarska.“

Účasť na MS 1962 vo futbale v Chile

Najradšej mal priame vysielanie, reportáže. Vrchol v nich dosiahol v 60. rokoch. Vtedy spolu s českým kolegom z pražského rozhlasu Karlom Malinom absolvovali svetový šampionát 1962 v Chile. Vo finále, kde sa naši futbalisti prekvapujúco prebojovali, sme dokonca nad Brazíliou viedli 1:0. Po akcii Popluhár – Tichý – Pospíchal dal gól Masopust. No už o dve minúty bolo vyrovnané. Gól priblížil skratkou: „Pekná akcia, krásna strela a žiaľ aj Amarildov gól!“

Oskár Mana MS 1962 Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Príprava na vysielanie mu denne zabrala dve hodiny. Venoval ich nielen osobnému archívu, ale tiež podrobnej práci s jazykom. Písomne si mapoval všetky možné spojenia, napr. prihrávka – vysoká, po tráve, nakopnutá, dlhá, krátka a podobne. Cestou do práce si v duchu reportoval pohyb ľudí na ulici, dopĺňal si svoju slovnú zásobu.

Niektorí ho považovali za povrchného, no on usilovne pracoval na každej zdanlivej maličkosti. Príprava na hokejové zápasy bola iná ako na futbal. Podobne ako Rudolf Gallo aj Oskár Mana si uvedomoval, že hokej je rýchly šport a nutne potrebuje hlbšie poznanie hráčov, trénerov i zázemia klubov či reprezentácií. Uplatnil to aj počas svetového šampionátu v roku 1969.

Schopnosti a cit pre detail

Oskár Mana sa citlivo pripravoval aj na atmosféru na štadiónoch. Vedel pohľadom zablúdiť aj medzi divákov, naznačiť náladu priaznivcov, spätosť hľadiska s ihriskom. Pozornosť venoval a začínajúcim rozhlasovým kolegom, bol „tútorom“ Jaroslava Jankú a Stanislava Dutku.

Mal v sebe humor a vedel ho využiť aj v komunikácii a uvoľniť napätú atmosféru. V roku 1970 prešiel do Československej televízie, no na rozhlasové reportážne návyky musel viac menej zabudnúť. S odstupom času sa zdá, že svoje schopnosti naplno nevyužil.

Napriek tomu sa dá povedať, že bol v pätici najlepších športových reportérov (Štefan Mašlonka, Gabo Zelenay, Rudolf Gallo, Mária Zavarská, Oskár Mana) a oprávnene.

Každý z reportérov sa dostal na svoju úroveň predovšetkým vlastným snažením, samostatným štúdiom a láskou k povolaniu. Každý musel ísť vlastnou cestou. Oskár Mana si to uvedomoval a dotiahol to v hierarchii športových reportérov pomerne vysoko. Opäť by sme mohli opakovať, že predovšetkým vlastnou usilovnosťou. Keď mal 80 rokov, opýtali sa ho na jeho minulosť a či má ešte ciele. Odpovedal tak, ako to bolo uňho zvykom: „Minulosť bola pekná, pestrá, hoci neraz ťažká. Rád na ňu spomínam. A na čo myslím? Chcel by som sa dožiť sto rokov. Pravda, ak neumriem skôr.“