HISTÓRIA RTVS

Úspešný konkurz

Jakubec spolupracoval aj ako príležitostný športový reportér v Slovenskom rozhlase, kam sa pomohol dostať aj svojmu mladému kolegovi. Štefan Mašlonka začal s rozhlasom externe spolupracovať. V roku 1940 sa prihlásil do konkurzu na miesto športového spravodajcu rozhlasu. Spolu s ďalšími siedmimi záujemcami mali pre skúšobnú komisiu  reportovať prípravný zápas slovenskej reprezentácie. Každý dostal mikrofón na 10 minút a predviedol svoje schopnosti. O niekoľko dní tajomník rozhlasu Ján Balaďa oznámil Mašlonkovi, že bol zo všetkých uchádzačov najlepší a konkurz vyhral. V septembri 1941 ho prijali.

Svoje reportérske schopnosti po prvý raz osvedčil pred ozajstnými poslucháčmi v marci 1942, keď im v 30-minútovej reportáži priblížil priebeh futbalového stretnutia ŠK Bratislava – AC Považská Bystrica. Mal vtedy iba 22 rokov. Mašlonka reportoval aj prvý priamy hokejový prenos na Slovensku, zo súboja mestských rivalov ŠK a VŠ Bratislava. Jeho hlas z futbalových a hokejových zápasov znel v prijímačoch až do roku 1944, keď vojnové udalosti prerušili športové súťaže.

Prvá spoločná česko-slovenská reportáž

Po druhej svetovej vojne sa Mašlonka stal vedúcim športovej redakcie Zpravodajskej agentúry Slovenska (ZAS), ktorá sa v roku 1951 zlúčila s Československou tlačovou kanceláriou. S rozhlasom však neprestal spolupracovať. Vyberal preň športové podujatia, vhodné na priame prenosy, pričom ich sám aj často komentoval. Do histórie sa zapísal ako jeden z dvoch aktérov vôbec prvej spoločnej česko-slovenskej športovej reportáže.

S legendárnym pražským reportérom Josefom Lauferom sprevádzali 26. júna 1945 poslucháčov futbalovým zápasom ŠK Bratislava – Slavia Praha. Aj táto udalosť prispela k opätovnému zblíženiu oboch bratských národov, ktoré na šesť rokov oddelil fašistický režim.

V roku 1947 sa Mašlonka dostal do povedomia českých poslucháčov ešte hlbšie. Spolu J. Lauferom a ďalším český reportérom Otakarom Procházkom, upútal svojimi reportážami z majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Prahe, na ktorých Československo po prvýkrát v histórii získalo zlatú medailu.

Z trojice s mikrofónom bol kmeňovým zamestnancom rozhlasu iba Procházka, ďalší dvaja pracovali v spravodajskej agentúre. Najmladší z reportérskeho tria, Mašlonka, si vďaka svojmu temperamentnému prejavu získal u českých poslucháčov veľkú popularitu. Dokonca, keď režisér Martin Frič pripravoval hraný film inšpirovaný úspešným šampionátom, dal mu pracovný názov Zavinil to Mašlonka?

Nakoniec sa film dostal do kín ako Bozk zo štadióna a zahral si v ňom aj Mašlonka so svojimi kolegami, v úlohe rozhlasových reportérov.

Osudná olympiáda a historický návrat

Mašlonka sa zúčastnil aj na prvých olympijských hrách po druhej svetovej vojne. V roku 1948 najskôr absolvoval zimné hry vo Svätom Moritzi, a potom aj londýnsku olympiádu. Lenže reportáže z Londýna, sa mu stali osudné. Obvinili ho, že ich vysielal „protištátne“, keďže pri zabezpečení spojenia spolupracoval s BBC, ktorá bola pre nový režim v Československu nepriateľskou a rozvracačskou organizáciou. Mašlonka dostal zákaz účinkovať v rozhlase.

K mikrofónu sa dostal až o niekoľko rokov. A bol to návrat historický. Mašlonka totiž spoločne s Radom Siváčkom komentovali prvý slovenský športový priamy televízny prenos. Stalo sa tak 18. novembra 1956 na bratislavskom futbalovom derby Slovan – Červená hviezda. Záznam z prenosu sa nezachoval, a tak dnes ťažko posúdiť, ako sa obaja televízni nováčikovia vyrovnali s nárokmi nového média. Museli mať na pamäti najmä to, že človek pred obrazovkou už nie je odkázaný iba na ich opis, ako bol doteraz zvyknutý z rozhlasu, ale vidí zápas na vlastné oči.

Mašlonkove reportáže sa okrem jazykovej čistoty vyznačovali temperamentným, dynamickým prejavom, ideálnym na prenos športovej emócie rozhlasovými vlnami. Teraz ho musel prispôsobiť novej situáci, a bez toho, aby jeho prejav stratil pútavosť a divákovi priniesol pridanú hodnotu.

Pracoval v týždenníku ŠTART

S rozširovaním počtu a odborným rastom športových novinárov či redaktorov v rozhlase a v televízii, už Mašlonka nedostával toľko príležitostí výraznejšie sa uplatniť. Napokon, jeho hlavnou profesiou bola práca v spravodajskej agentúre. Neskôr z nej dokonca z politických dôvodov musel odísť. Prijali ho do redakcie obrázkového športového týždenníka ŠTART, v ktorej pracoval až do roku 1991. Teda ešte dlho po dovŕšení svojho dôchodkovo veku.

Spolu s Otakarom Procházkom napísal knihu o MS v hokeji 1947 Oknem rozhlasové kabiny (1947), je autorom kníh Grenoble 68. 10. zimné olympijské hry (1968) a Zlatá kniha futbalu na Slovensku (1988, s J. Kšiňanom). Bol zakladateľom a tajomníkom Klubu slovenských športových novinárov a nositeľom Novinárskej ceny Medzinárodnej lyžiarskej federácie FIS (1993) a Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka (1997).