Milan nikdy vlastnú rodinu nemal. O svojich rodičoch nevie vôbec nič, od malička totiž vyrastal v detskom domove. Po skončení vojenskej služby sa ocitol v Ružomberku, kde sa zamestnal ako vychovávateľ v miestnom diagnostickom centre. Po vlastných skúsenostiach a bolestivých zážitkoch v detskom domove mal veľmi blízko k deťom, ktoré nemali nikoho. Vedel ich pochopiť, rozumel im, súcitil s nimi. Keď sa od kolegyne dozvedel o súrodencoch, ktorí doma poznali iba biedu, alkoholizmus a násilie, bolo rozhodnuté, že o nich bude bojovať. Nebolo to ľahké, po dlhých rokoch sa mu to však podarilo a osvojil si šesť z ôsmich detí. Dve už boli totiž adoptované do zahraničia. Zrazu mal novú a veľkú rodinu, akú dovtedy nepoznal. O deti sa stará obetavo a s láskou, stali sa zmyslom jeho života.