Akými farbami znie hudba

Akými farbami znie hudba

01. 01. 2003 12:20

Hudobný cyklus venovaný nielen mládeži.

1. časť - Klavír
Vari žiaden iný hudobný nástroj nemá takú široko rozvetvenú rodinu ako klavír. V jeho bohatom „rodokmeni" by sme našli pra-prarodičov z veľmi dávnych storočí, ale aj celú fúru detí, vnukov a pravnukov, ktorí sa narodili len nedávno - v minulom, 20. storočí.
Každý nástroj z tejto hudobnej rodiny má, samozrejme, svoje vlastné meno, povedzme „krstné", ale okrem neho aj ďalšie, ktorým sa prihlasuje k tejto významnej spoločnosti hudobných nástrojov. Všetky sa totiž volajú - klávesové nástroje. Klávesy sú ich hlavným spoločným znakom, pomocou kláves sa rozoznievajú struny v ich útrobách.
Nemusia to však byť iba struny: v najnovších elektrických klavíroch sa tón vytvára iným, elektrickým spôsobom, takže struny tu už nie sú potrebné. Aj preto sú tieto klavíry oveľa menšie a prenosné. Poznáte ich nielen z vystúpení kapiel populárnej hudby, ale mnohí máte takýto nástroj aj doma, kam nevojde väčší a ťažší klavír. Pretože jestvuje veľa druhov takýchto „zmenšených klavírov", dnes sa im hovorí zjednodušene „klávesy" a hudobníkom „klávesisti".

Akými farbami znie hudba - Klavír
Stiahnuť audio súbor

2. časť - Husle

Povráva sa, že kedysi predávali na dražbe staré, zaprášené, nepekné husle s povolenými strunami. Keď sa už licitátor zmieril s ich nízkou cenou, pristúpil k nemu starší muž. Vzal husle, oprášil ich, natiahol struny, naladil ich a zahral na nich tak krásne, že to znelo ako spev anjelov. Licitátor sa potom kupujúcich ešte raz opýtal: „Koľko teda ponúknete za tieto husle?" Vysoké ponuky sa zrazu len tak hrnuli, až licitátor kladivkom odklepol najvyššiu ponúkanú sumu. Niektorí ľudia sa však nechápavo pýtali, čo tak zrazu zvýšilo cenu tých starých huslí? A licitátor im odpovedal: „Majstrova ruka."

Akými farbami znie hudba - Husle
Stiahnuť audio súbor

3. časť - Violončelo

Občas niekto prirovná skupiny hudobných nástrojov k rodinám. Takou naozaj typickou je rodina strunových sláčikových nástrojov. Je štvorčlenná. Husle sú akoby matkou, čo vrtko behá po dome, pospevuje si pritom vysokým, slávičím hlasom. Otca môže stelesňovať kontrabas: v tejto rodine je najväčší a má obyčajne najhlbší hlas. No a potom zostávajú deti. Dorastajúca slečna viola troška prerástla matku - husle, aj jej hlas je troška hlbší, zato však akoby hanblivejší, tichší a nežnejší. Syn - violončelo sa viac podal na otca: nie je síce ešte taký veľký ako kontrabas, no jeho hlas je už dosť hlboký a keď sa ozve, počuť ho po celom dome.
Violončelo je taký veľký hudobný nástroj, že ho nemožno držať pod bradou ako husle, ale hráč ho opiera tzv. bodcom o zem a voľne ho drží medzi kolenami. Lenže bodec ktosi vynašiel až v 18. storočí. Predtým, od 16. storočia, keď sa objavili predkovia dnešných nástrojov, museli hráči violončelo pevne zvierať kolenami, aby im nespadlo na zem. Dnešné violončelo má štyri struny, ale kedysi dávno mávali niektoré až 5 alebo dokonca až 6 strún. Tak ako pri husliach, aj pri violončele sa o súčasnú podobu i farbu tónu zaslúžil vynikajúci taliansky nástrojár Antonio Stradivari niekedy okolo roku 1710.

Akými farbami znie hudba - Violončelo
Stiahnuť audio súbor

4. časť - Viola
Viola je zvláštny hudobný nástroj. Má síce oveľa väčší korpus - teda telo - ako husle, no pritom má mäkší, menej priebojný tón. Vlastne by sa dalo povedať, že viola je takým trocha nevydareným dieťaťom staviteľov hudobných nástrojov. Tí sa totiž pri stavbe hudobných nástrojov musia riadiť fyzikálnymi a akustickými zákonmi. Jeden z nich znie: čím má nástroj hrubšie struny, tým väčšie musí byť jeho telo. Inak nebude znieť tak ako má, teda plným, sýtym tónom. Violončelo má pomerne hrubé struny a k nim primeranú veľkosť dreveného tela, ktoré je súčasne ozvučnicou. Preto znie smelo sebavedomo. Oveľa väčší je kontrabas: má najhrubšie struny, ale i najväčšie telo a ak sa na ňom zahrá poriadne fortissimo, cítite záchvevy jeho basových tónov naozaj až v kostiach. Husličky sú v porovnaní s kontrabasom úplným batoľaťom. Lenže k ich drobnému telu pristanú práve tie najtenšie struny. Ak sa však hudobník na kontrabas poriadne oprie sláčikom do strún svojho nástroja, veruže dokáže prehlušiť aj vrieskanie toho batoľaťa. Viola by to nedokázala. Jej struny, hrubšie od husľových, by potrebovali väčšie telo. Viola je síce o 7 cm väčšia ako husle, no pre dokonalý tón by potrebovala byť ešte o čosi väčšia. A prečo teda nie je väčšia? Pretože hudobníci nemajú také dlhé ruky, aby dosiahli na koniec ešte dlhšieho hmatníka. Nemajú ani taký dlhý krk, aby si ešte hrubšie telo violy pohodlne usadili po bradu. A nakoniec - nemajú ani toľko sily, aby taký obrovský nástroj a sním aj väčší sláčik dlhšie udržali v rukách. Stavitelia hudobných nástrojov teda museli pristúpiť ku kompromisu - k zlatej strednej ceste: síce dali viole väčšie telo ako majú husle, ale nie dosť veľké na to, aby sa altové tóny jej strún rozozvučali v plnej nádhere. Preto je farba tónu violy akási zadumaná, zahmlená, matná.

Akými farbami znie hudba - Viola
Stiahnuť audio súbor

5. časť - Flauta
Medzi hudobnými nástrojmi je iba jediný, ktorý vyšiel priamo z lona matky prírody. Vraví sa dokonca, že jestvoval ešte skôr, ako ľudstvo samo. Stačili k tomu úlomky dutých stoniek bambusu alebo tŕstia a hudobník - vietor. Keď zafúkal do kratších, jemnejších úlomkov, vyludzoval vyššie tóny. Keď zadul do väčších, hrubších stoniek, zazneli tóny hlbšie.
Prvá flauta vyrobená ľudskými rukami vznikla v období pred piatimi až ôsmimi tisíckami rokov. Zostrojili ju pastieri z vysušených zvieracích kostí. Spočiatku vyzerala ako trubica s dierkami. Z nej sa neskôr vyvinula tzv. zobcová flauta. Je to obľúbený hudobný nástroj začínajúcich flautistov. Okrem toho, že mladí ľudia sa na nej pomerne rýchlo naučia hrať, pomáha ja pri prekonávaní prieduškových ťažkostí. V 18. storočí ju v obľube predbehla priečna flauta. Bola dokonalejšia nielen technickým vybavením, ale hlavne farbou tónu. mala poddajnejší, tvárnejší tón, od celkom jemného až zamatového, až po silnejší, ktorým si dokázala vymôcť aj rešpekt ostatných nástrojov. So svojou typickou farbou tónu sa priečna flauta stala aj vyhľadávaným sólistickým nástrojom.

Akými farbami znie hudba - Flauta
Stiahnuť audio súbor

6. časť - Trúbka
Flauta so svojimi klapkami, páčkami a inými detailmi vyzerá skoro ako malý hudobný „strojček". Trúbka je oproti nej na vzhľad oveľa jednoduchšia. Tvarom (a dokonca aj názvom) sa podobá na trúbky, s ktorými pracujú napr. vodoinštalatéri. Inštalatérske trúbky sú dlhé a rovné. Keby bola trúbka rovná, tiež by merala až jeden meter a 30 cm. Dĺžka je potrebná kvôli tónovému rozsahu, no hrať na takomto nástroji by bolo dosť nešikovné. Okolo roku 1500 jej dali dnešný tvar tým, že ju štyrikrát poohýbali a tým skrátili. Začína sa nátrubkom, do ktorého hudobník fúka a končí sa rozšíreným kuželovitým otvorom, pripomínajúcim tvar prastarého gramofónu. Práve ten dodáva trúbkovému tónu slávnostný charakter, lesk, jas.
V priebehu histórie sa vyvinulo niekoľko druhov trúbiek s rôznym tónovým rozsahom, rôznou veľkosťou a ktoré sa používali na rôzne príležitosti.

Akými farbami znie hudba - Trúbka
Stiahnuť audio súbor

7. časť - Akordeón

Každý akordeón sa vyznačuje tým, že má mech, ktorý zvonku vyzerá ako skladaná sukňa. Tón sa tvorí práve jeho rozťahovaním a sťahovaním, čím sa rozochvievajú kovové jazýčky umiestnené vnútri. Koncertné akordeóny majú na pravej strane klávesnicu na hranie melódie, na ľavej strane gombičky, ktorým sa hovorí aj „basy" a slúžia na akordický sprievod melódie. Jestvujú však aj tzv. gombičkové harmoniky, ktoré majú na oboch stranách nástroja iba tlačidlá. V porovnaní s klávesovým akordeónom sa však princíp hry nemení: tlačidlá na pravej strane sú určené pre hru melódie, tlačidlami na ľavej strane hráč melódiu sprevádza basmi alebo akordmi. pretože akordeón má širokú dynamickú škálu - možno na ňom vyludzovať tóny od najjemnejšieho piánka po burácavé forte.
Už sám názov „akordeón" naznačuje, že stačí stlačiť iba jedinú gombičku a okamžite sa ozve celý akord. No a keď sme už pri názve tohto nástroja, spomeňme ešte, že akordeónu sa niekedy hovorí aj harmonika, hoci na harmonike sa tóny vyludzujú iným spôsobom. Akordeón sa označuje ako jednozvučný nástroj, pretože má pre každý kláves dva rovnaké hlasy a tón znie rovnako pri pohybe mechu od seba alebo k sebe. Harmoniky sú rôznozvučné nástroje, pretože pre každú gombičku alebo kláves majú dva rôzne hlasy a tón znie inak, ak hráč mech rozťahuje a inak, ak ho stláča.

Akými farbami znie hudba - Akordeón
Stiahnuť audio súbor

8. časť - Gitara
Rodina sláčikových hudobných nástrojov sa na seba ponáša tvarom, ktorý pripomína osmičku. Podobný osmičkový tvar zdedila aj ich sesternica zo štvrtého, čia piateho kolena - gitara. Jej bočné steny sú však úplne oblé, na vrchnej doske má okrúhly otvor a hoci ju rovnako zaraďujeme medzi strunné nástroje, nie je gitara nástrojom sláčikovým, ale brnakcím. Pretože to je základný spôsob, akým sa z nej vyludzuje tón a práve tento spôsob určuje aj farbu gitarového tónu.
Podobne ako sláčikové nástroje má aj gitara po celej dĺžke natiahnuté struny. Je ich šesť a končia na hlavici krku, obtočené okolo ladiacich kolíkov. Aby hráč dosiahol potrebné výšky tónov, musí ľavou rukou stláčať struny na hmatníku a pravou brnkať nad okrúhlym otvorom v tele gitary. Pri niektorých gitarách s kovovými strunami sa na brnkanie používa tzv. plektrum, ktorému sa ľudovo hovorí „brnkátko". Je to maličký plátok, ktorým sa brnká nielen na gitare, ale aj na niektorých iných strunných brnkacích nástrojoch, napríklad na citare alebo mandolíne.
Okrem klasickej akustickej gitary jestvuje ešte viacero jej príbuzných s odlišným tvaro, odlišným počtom strún, ladením i farbou tónu. Celkom samostatnou kapitolou v dejinách gitary je elektrická gitara. Vznikla v 20. storočí pre použite v populárnej a džezovej hudbe. Od akustickej sa odlišuje tým, že jej ploché telo nie je zároveň ozvučnicou, ale za ozvučnicu jej slúži reproduktor.

Akými farbami znie hudba - Gitara
Stiahnuť audio súbor

Dagmar Kovářová

Živé vysielanie
??:??